Navštívili sme dedinu duchov, ktorú pochoval toxický odpad: Mizne a mizne. Pohľad na ňu je tragický

Dediny ukryté v objatí majestátnych rumunských lesov – tiché údolie, kam neprenikla politika, konzum ani iné nástrahy moderného sveta. Dnes sem prichádza len malá hŕstka návštevníkov s jediným cieľom – uvidieť dedinu Geamăna, známu ako dedina duchov.

Vyrážali sme k nej poľnou cestou, ktorá v ničom nepripomína snahu o dostupnosť – skôr ako zabudnutá trasa, ktorá spája minulosť s tým, čo z nej zostalo.

Dedina duchov, ktorá mizne a mizne

Tomuto zlovestnému pohľadu predchádzala ťažba medi v bani Roșia Poieni – biznis, ktorý sa ukázal byť mimoriadne výnosný. Ako uvádza portál iDnes, lukratívnemu plánu chýbala jedna drobnosť: miesto, kam by sa mohol vylievať údajne „sterilný toxický odpad“.

Voľba padla na celé údolie Şasa, vrátane dedinky, ktorá sa dnes pod vrstvami vápna, odpadu a toxickej vody takmer úplne stratila.

Komunistický diktátor Nicolae Ceaușescu toto rozhodnutie vysvetlil jasne: Roșia Poieni mala „zarábať komunistickému režimu v Rumunsku na dôchodky“. S vylesňovaním a so zoštátňovaním sa začalo v roku 1977 a prvý odpad sa začal vylievať v roku 1986. Podľa Alexandra Radu Popescu Roșia Poieni postupne vyštvala zhruba tisícku dedinčanov. Tvrdí, že v roku 2023 tu stále prebývalo asi 20 ľudí.

Väčšina objektov je dnes takmer úplne pochovaná a, ako sme videli na vlastné oči pri porovnaní so staršími zábermi, stále mizne a mizne.

Lokalitu si spájame s pohľadom na charakteristickú vežičku kostola, ktorá bola pred dekádami centrom obce. Po rokoch trčala z vody vrchná časť, neskôr už len samotná veža – a tento rok je jej existencia ukrytá tak dobre, že je takmer nemožné si ju všimnúť.

Prístup k vode je formálne „oplotený“, no drôty majú veľké diery. Niekedy je bránou medzi jedovatým svetom a prírodou len kus spráchniveného dreva.

„Prvým zlým znamením boli vädnúce čerešne a slivky,“ spomína pre Alexandra Nicolaie Praţa, jeden z posledných obyvateľov.

„Neskôr sa potoky, ktoré tadiaľ tiekli, jeden po druhom farbili dočervena. Domy, ktoré ostali, boli podľa miestnych umiestnené vo vyšších polohách… Zničené bolo všetko. Boli tu dediny, ktoré v dnešných mapách nenájdete. Zostalo tu len pár stratených duší, vrátane nás.“ 

Otvoriť galériu (5)

Vo vode samotnej sa aj dnes miešajú farby, ktoré bojujú proti bežnej logike. Žlté, neprirodzene sýte tóny sa prelínajú s prstencami hnedej, veľké úseky vody naberajú jednotnú červenkastú farbu. Pripomenulo mi to detstvo, keď som v knihe s fotografiami videla pestrofarebné jazero – možno Karačaj – a nikto mi nevysvetlil, že v takejto „krásnej“ vode plávať nemôžem. Dospelým rozumom by mi dnes ani nenapadlo sa do nej ponoriť.

A bez života je aj okolie – panovalo tu extrémne ticho a ohromujúci pocit odľahlosti. V blízkom okolí stojí len niekoľko dreveníc. Pri prejazde okolo jednej z nich sme rozzúrili strážne psy, ktoré na nás štekali, akoby videli prízrak. A po ceste späť sme stretli prastarú ženu, ktorá nám nevenovala ani zlomok pozornosti. Ľudia referujú o nehostinnosti, pre nás však jej prítomnosť pôsobila zvláštne upokojujúco.

Pri prejazde po okraji sme mysleli na jediné: aký tragický je tento pohľad. Je to otvorená ekologická rana. Miesto, na ktorom sme po výstupe len šepkali, aj keď by sme nikoho hlasným rozprávaním nevyrušili.

„Rastúca sláva tohto miesta priťahuje pozornosť, ktorej sa štátna baňa zrejme snaží vyhnúť,“ dodáva RadioFreeEurope. Geamăna aj po dekádach stále pripomína cenu ľudskej ambície a priemyselného pokroku. Otázkou zostáva, ako dlho ešte uvidíme dôsledky našich rozhodnutí, a kedy si príroda konečne vynúti svoj hlas.

Pozri aj:

Najznámejšie „mesto duchov“ malo prilákať milión ľudí: Šírilo sa, že skončilo ako realitná katastrofa, pravda…