Bývala som 4 roky v Amerike: Za menšiu garsónku sme platili 900 eur, bežný nákup v potravinách stál 130 eur

O živote v USA koluje množstvo predstáv. Jedni Spojené štáty považujú za krajinu neobmedzených možností, vysokých platov a splneného amerického sna. Druhí, naopak, upozorňujú na drahé zdravotníctvo, sociálne rozdiely či hektický spôsob života. Pravda je však, ako to už býva, niekde uprostred.

Mala som možnosť žiť v USA takmer 4 roky a zažiť krajinu nie ako turistka, ale ako človek, ktorý tam riešil úplne bežné veci – bývanie, nákupy či každodenný život. Práve vtedy človek zistí, že mnohé veci fungujú úplne inak, než si predstavoval.

Po návrate na Slovensko som si začala oveľa viac všímať rozdiely medzi oboma krajinami. Niektoré ma príjemne prekvapili, iné zase ukázali, že ani jedna krajina nie je dokonalá. A tak som porovnala život v USA a na Slovensku – bez prikrášľovania, predsudkov či idealizovania. Možno vás niektoré zistenia prekvapia viac, než by ste čakali.

Prečo Wisconsin?

Keď sa povie život v USA, väčšina ľudí si predstaví New York, Los Angeles alebo slnečnú Floridu. Málokto by si však dobrovoľne vybral Wisconsin – štát, ktorý sa len zriedka objavuje na zoznamoch vysnívaných miest na život. Práve tam som určitý čas žila a vďaka tomu som spoznala Spojené štáty z úplne iného uhla pohľadu.

Nebola to Amerika z filmov ani z pohľadníc. Bol to obyčajný každodenný život, ktorý mi ukázal, ako funguje krajina, o ktorej má mnoho ľudí vytvorenú predstavu len z médií či zo sociálnych sietí. Žijeme len raz a ja mám rada nezvyčajné miesta. Preto padla voľba na Wisconsin a na jeho hlavné mesto Madison, kde som študovala na jazykovej škole.

Mentalita ľudí ako výrazný rozdiel

V porovnaní so Slovenskom na mňa Američania pôsobili oveľa usmievavejšie, otvorenejšie a akoby si viac užívali život. Samozrejme, neplatí to o každom, no bol to dojem, ktorý som mala počas celého pobytu. Na Slovensku nie je nič výnimočné, keď stretnete suseda vo vchode a tvári sa, akoby vás ani nevidel. Vo Wisconsine ma však zdravili aj úplne cudzí ľudia na ulici. Neraz sa mi stalo, že ma niekto zastavil len preto, aby sa spýtal, odkiaľ som, alebo mi pochválil oblečenie.

Spočiatku ma to vždy zaskočilo, no veľmi rýchlo som si na túto spontánnu srdečnosť zvykla. Práve preto bol návrat na Slovensko menším kultúrnym šokom. Zrazu som mala pocit, akoby sa ľudia opäť uzavreli do seba. Usmievavé tváre vystriedali zamračené výrazy a bežná zdvorilosť voči neznámym ľuďom sa znova stala skôr výnimkou než pravidlom.

Veľký rozdiel som vnímala aj v prístupe k životu. Hoci ani v USA nemajú všetci ľudia jednoduchý život a mnohí riešia finančné problémy, mala som pocit, že sa oveľa menej sťažujú. Namiesto neustáleho poukazovania na to, čo nefunguje, sa viac sústredia na to, čo môžu robiť alebo zmeniť. Na Slovensku som, naopak, často cítila, že sťažovanie sa je takmer súčasťou každodenných rozhovorov.

Samozrejme, ide len o moju osobnú skúsenosť, no práve tento rozdiel vo mne zanechal jeden z najsilnejších dojmov. Rovnako aj to, že si nič nerobia z toho, čo si o nich pomyslia iní. Preto ženy chodia bežne do supermarketov v pyžame, župane či s natáčkami vo vlasoch.

Potraviny takmer ako u nás