foto: Warner Bros.

Tak ako väčšina svetoznámych režisérov, aj Stanley Kubrick má svoj typický podpis.

Kubrick rozhodne patrí k filmárskej elite. Len ťažko by ste hľadali talentovanejšieho režiséra, ktorý sa dočkal väčšieho uznania. Či už sú to impozantné snímky ako Mechanická pomaranč a Olovená vesta, ikonické filmy ako Osvietenie (Shining) a Dr. Divnoláska, Ako som sa naučil nerobiť si starosti a mať rád bombu alebo revolučné projekty typu 2001: Vesmírna odysea, Stanley proste vedel, ako spraviť kvalitný trhák.

Článok pokračuje pod videom ↓

Jeho práca je učebnicovým príkladom kvalitnej filmárskej práce a spomedzi väčšiny filmárov naprosto vyniká. Poďme sa spoločne pozrieť na ikonické črty jeho filmov a to, ako vyzerá jeho klasická práca.

Jeden uhol

Tento aspekt si môžeme všimnúť snáď v každom z Kubrickových filmov. Pohľad z jedného uhlu je pre väčšinu filmov atypický. Ak takáto scéna nie je spravená poriadne, často sa môže stať, že je nudná a tiahla. Obzvlášť v dnešnej dome, kedy sme zvyknutí na dynamické filmy plné strihov. Ako príklad si vezmite titul John Wick, ktorý zožal masový úspech. V niektorých scénach príde strih takmer okamžite. Keby ste takýto film pustili človeku v 70. rokoch, nestíhal by sledovať situáciu na plátne. Kubrickove filmy napriek tomu dodnes nenudia. Divák v nich zaujme podobu pozorovateľa istého miesta zatiaľ sa tu udeje jedna alebo celá séria situácii. Sú však natoľko pútavé, že sa film nestáva fádnym.

Tri dejistvá

Ovplyvnený divadlom, Kubrick veľmi rád využíval vo svojich filmoch dejistvá. Toto je spôsob, akým sa bežne pristupuje k písaniu filmového scenára. Najprv vznikne úvod, tu nastane zvrat. Príde jadro filmu, ďalší zvrat a neskôr nás čaká záver. Väčšina filmov však niečo také nerobí okato. Narozdiel od Kubricka. Ten sa vyslovene vyžíva v postupnosti príbehu nastavenej atmosférou. A tá sa mení v závislosti od toho, ako pokročil príbeh hlavnej postavy. Prítomnosť divadelnej dramatickosti je tak v jeho tituloch veľmi citeľná.

Hudba

Neodmysliteľnou súčasťou každého filmu je samozrejme hudba. Kubrick však už v 60. rokoch rozumel tomu, že hudba nemá len dotvárať atmosféru vizuálom, ale tak ako film samotný, aj ona musí rozprávať príbeh a byť priamym odrazom zápletky. Dr. Divnoláska alebo Ako som sa naučil nerobiť si starosti a mať rád bombu je ideálnym príkladom toho, ako sa dá skĺbiť vizuál a zvuk do jedného veľkolepého celku.

Sledujúce zábery

V tomto sa nechal Kubrick inšpirovať predošlou generáciou režisérov. Konkrétne filmového velikána menom Orson Welles. Sledujúci záber hovorí sám za seba. Ide o scénu, kedy kamera zdanlivo prilepí na postavu a pokračuje s jej krokmi kamkoľvek sa pohne. Toto dokáže navodiť skutočne pôsobivý efekt. Kubrick túto techniku povýšil o čosi vyššie. Jeho sledujúce zábery alebo takzvané Tracking shots boli veľmi zložité a komplikované. Diváka celkom pohltia a opäť hovoria o tom, že Kubrick dokázal svojich fanúšikov do filmu úplne vtiahnuť aj bez využitia 3D technológie.

Premyslené sekvencie

Kubrick robil filmy všelijako, len nie prvoplánovo. Aj preto občas pôsobia dokonalo, niekedy až umelo perfektne. Nebol jediný detail, na ktorom by si tento filmový žralok nedal puntičkársky záležať. Aj keď nebol strihačom alebo producentom, pri všetkých postprodukčných procesoch dozeral na to, ako sa bude s filmom pracovať. A výsledky stáli naozaj za to.

Uložiť článok

Najnovšie články