Chata generála M. R. Štefánika pod Ďumbierom je súčasťou diaľkovej trasy SNP a jednou z najikonickejších v Nízkych Tatrách. Z nej to máte iba na skok na Ďumbier, ktorý je ich najvyšším vrchom. Namiesto tipov na turistiku z nej prichádzajú iné správy, podľa ktorých bude po dlhých rokoch čeliť zmene.
správy od nás budete mať ako prví.
Klub slovenských turistov (KST) dnes na valnom zhromaždení rozhodol, že chatár a jej nájomca Igor Fabricius tu ukončí svoju činnosť. Stalo sa tak po dlhých 35 rokoch jeho pôsobenia, informuje TN live.
Svoju činnosť by mal ukončiť k prvému dňu nasledujúceho mesiaca. Uviedol však, že sa bude brániť súdnou cestou. Pôvodne tu mal pôsobiť do roku 2030, no nezaplatil zálohu 3-tisíc eur na prípadné porušenia zmluvy – depozit, ktorý bol zavedený ako novinka. Keď ale zistil, že sa omeškal, peniaze poslal, uvádza portál.
Oslovili sme predsedu KST Petra Šveca so žiadosťou o stanovisko. Pre Denník N však uviedol, že chata má prejsť rekonštrukciou a modernizáciou a potrebuje nových nájomcov, ktorí budú dynamickí a súčinní s realizáciou týchto výziev.
Na chatu môžete vyjsť aj s nákladom na chrbte
Turistiku na Chatu generála M. R. Štefánika sme v uplynulých mesiacoch absolvovali hneď niekoľkokrát. Dokonca sme si na ramená nasadili drevené krosná a vyniesli hore drevo. Bol to zaujímavý a nezabudnuteľný zážitok.
Je dostupná celoročne, podobne ako aj naše ďalšie horské chaty (s výnimkou Chaty pod Rysmi, ktorej sa dotýka zimná uzávera), a keďže jej trasu poznáme prevažne z letných túr, rozhodli sme sa po nej vydať koncom októbra, kedy nás asi od polovice chodníka privítala snehová prikrývka.
Na chrbtoch sme mali okolo 30 kilogramov
Výstup sme začínali na Trangoške na južnom úpätí Nízkych Tatier a odtiaľ nás čakalo stúpanie 645 metrov. Odmena v podobe šálky horúceho čaju, ktorú sme mali dostať po vynesení nákladu na chatu, bola príliš lákavá, aby sme jej odolali. Dolu pri chate Zázvor sme si na krosná priviazali po jednom kuse mokrého dreva, ktoré tu už čakalo pripravené na dobrovoľníkov, aby ho odniesli hore na Štefáničku. Alebo sme sa o to aspoň pokúsili a napokon požiadali niekoho skúsenejšieho o pomoc s jeho pripevnením.
Navrch sme ešte umiestnili naše ruksaky, ktoré samy osebe neboli najľahšie. Keďže výbavu v tomto období netreba podceňovať, okrem fľaše vody a niečoho pod zub sme mali so sebou zabalené aj náhradné oblečenie či mačky, ktoré sa zišli najmä pri klesaní.
Presnú váhu nášho nákladu sme len hádali, no po ceste niekto odhadol, že na pleciach môžem mať asi 30 kilogramov. Spočiatku sa našli aj takí, ktorí neverili, že túto výzvu zvládneme, ale my sme sa do nej pustili s nadšením, veľkým odhodlaním a, samozrejme, s dávkou pokory.
Po ceste sme stretávali množstvo turistov, ktorí nás povzbudzovali, pustili sa s nami do reči, alebo dokonca podali pomocnú ruku – napríklad pri skladaní krosien z chrbta, keď som si chcela vyzliecť kabát. Terén prechádzal z jesennej zablatenej cesty do snehu a pár metrov pred chatou sme už kráčali v totálnej hmle. Viac sa dozviete v našej reportáži.
Najnovšie články
Nahlásiť chybu v článku