Navrhol nový fyzikálny zákon, ktorý označil ako „druhý zákon infodynamiky“. Neskôr túto myšlienku aplikoval ako možný dôkaz o tom, že môžeme žiť v simulovanom vesmíre.
Melvin Vopson z Univerzity v Porthsmouthe tvrdí, že vo vesmíre existujú procesy, ktoré sa môžu riadiť snahou minimalizovať množstvo informácií. Príkladom môže byť podľa IFL Science symetria vo vesmíre alebo evolúcia vírusov.
„Keďže druhý zákon infodynamiky je kozmologickou nevyhnutnosťou a zdá sa, že platí všade rovnako, dalo by sa usúdiť, že celý vesmír sa javí ako simulovaný konštrukt alebo obrovský počítač,“ napísal vedec, ktorého myšlienka vznikla pri štúdiu mutácií vírusu SARS-CoV-2, v The Conversation.
Premýšľanie o pravosti nášho sveta nie je nové
Už v starovekom čínskom texte Motýlí sen sa píše o filozofovi Čuang-c’, ktorému sa snívalo, že je motýľom. V texte sa píše o myšlienke, že rozdiel medzi bdením a snením nemusí byť jednoznačný. A ak ich človek nedokáže spoľahlivo odlíšiť, ako môže vedieť, či práve sníva, alebo je bdelý?
O celé storočia neskôr predstavil René Descartes slávny myšlienkový experiment o „zlom démonovi“ – o mocnej bytosti, ktorá ho prinútila veriť vo falošnú realitu, svet okolo neho, v existenciu vlastného tela, a dokonca aj v základné zákony.
Filozof Nick Bostrom zase v roku 2003 v eseji Žijete v počítačovej simulácii? predstavil argument, podľa ktorého by budúce civilizácie mohli vytvárať tzv. simulácie predkov, aby skúmali svojich predchodcov. Tvrdil, že ak sa vytváranie takýchto simulácií stane nenáročným, počet vedomých pozorovateľov v simuláciách by mohol výrazne prevýšiť počet pozorovateľov v základnej realite. Z toho vyvodil, že je pravdepodobnejšie, že žijeme v simulácii, než v pôvodnej realite.
Elon Musk v roku 2016 predniesol slávny výrok, že šanca, že žijeme v základnej realite, je vzhľadom na technologický vývoj v tomto momente podľa neho „jedna k miliardám“. Zároveň dodal: „V skutočnosti by sme mali dúfať, že to tak je (že nežijeme v základnej realite), pretože ak civilizácia prestane napredovať, znamená to, že došlo ku katastrofickej udalosti, ktorá ju ukončila.“
Existujú potenciálne dôkazy o tom, že nežijeme v základnej realite?
„Superkomplexný vesmír ako ten náš, ak by bol simuláciou, by si vyžadoval vstavanú optimalizáciu a kompresiu dát, aby sa znížil výpočtový výkon a požiadavky na ukladanie dát potrebné na spustenie simulácie. Presne to pozorujeme všade okolo nás, vrátane digitálnych dát, biologických systémov, matematických symetrií a celého vesmíru,“ priblížil Vopson.
V kontexte jeho tvrdení si predstavu o optimalizácii a kompresii dát vedia vizualizovať napríklad hráči počítačových hier. Pri príchode do novej oblasti v hre sa totiž textúry často načítavajú postupne a spočiatku môžu byť rozmazané. Pozorný hráč si môže všimnúť aj opakované používanie rovnakých objektov či opakujúce sa vzory textúr na stenách, podlahe alebo tráve.
Na potvrdenie teórie by sme potrebovali dôkazy. Tie však nemáme
Vopson predstavil niekoľko možných vysvetlení, prečo by takáto simulácia vôbec mohla existovať. V rozhovore pre Mail Online však zdôrazňuje, že ide o čisto špekulatívne hypotézy a neexistuje žiadny vedecký dôkaz, že by boli pravdivé.
Prvou možnosťou sú podľa neho čisto zábavné účely: ľudia v technologicky vyspelej civilizácii by do simulácií vstupovali dobrovoľne, aby zažili iný život alebo realitu odlišnú od tej vlastnej.
Ďalšou možnosťou je, že naše vedomé skúsenosti sú iba vedľajším produktom pokročilej civilizácie, ktorá sa snaží vyriešiť vlastné problémy. „Predstavte si, že naša spoločnosť musí vyriešiť zložitý problém – environmentálnu, ekonomickú či energetickú krízu alebo vojny,“ uviedol Vopson.
„Ak by sme mali schopnosť vytvárať simulácie, najlepším spôsobom, ako problém vyriešiť, by bolo spustiť jednu alebo viac paralelných simulácií a sledovať, s akými riešeniami prídu simulované verzie nás samých. Ak by niektorá zo simulácií problém vyriešila, mohli by sme toto riešenie prijať v základnej realite ako životaschopnú možnosť.“
Jeho treťou myšlienkou je, že prežitie stoviek životov by v základnej realite mohlo zabrať iba niekoľko hodín. Ak by mali ľudia takúto možnosť, mohli by sa rozhodnúť využiť ju na predĺženie vlastnej životnej skúsenosti.
Koncept simulovaného vesmíru dodnes vyvoláva silný skepticizmus nielen medzi verejnosťou, ale aj vo vedeckej komunite, uvádza The Conversation. Navyše sa často považuje za nevedeckú myšlienku, pretože účastníkom simulácie nemusí byť vôbec umožnené zistiť, že sa v nej nachádzajú. Okrem toho, ak by bol náš svet skutočne simuláciou, v jeho štruktúre by podľa niektorých teórií mali existovať určité anomálie, ktoré by túto skutočnosť mohli odhaliť. Potvrdenie takéhoto kontroverzného tvrdenia by si vyžadovalo mimoriadne presvedčivé dôkazy… A tie nemáme.
Hoci je teda zaujímavé špekulovať o existencii paralelných vesmírov, cestovaní v čase či akejsi základnej realite mimo nášho sveta, v súčasnosti nemáme žiadny dôvod domnievať sa, že žijeme v niečom inom než v základnej realite.
Nahlásiť chybu v článku