Zuzana priznala, že svoju situáciu si spájala aj s rodinnou anamnézou. Jej mama podľahla rakovine pankreasu, a preto vedela, že určitá genetická predispozícia môže mať svoju váhu. „To, že posledných 10 rokov žijem zdravo, je jedna vec. Druhá vec je, že žijem naozaj hektický život,“ dodala so sebareflexiou.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Spomienky na maminu chorobu v nej dodnes vyvolávajú silné emócie. „Pamätám si, ako mi počas svojej choroby išla kúpiť obrus a ja som bola na ňu nahnevaná, že veď ona je onkologický pacient, ona má oddychovať doma. A potom som sa strašne rozplakala,“ opísala emotívne chvíle.
Včasné odhalenie a nádej
Aj keď správa bola tvrdá, nádej nestratila. Diagnóza prišla v čase, keď má medicína väčšiu šancu zasiahnuť a liečba môže byť úspešná. „Čím skôr sa to zachytí, tým väčšia šanca je, že to vyliečime,“ odkázala s tým, že choroba ju naučila inak pozerať na život a vážiť si každý nový deň.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Potreba myslieť aj na seba
Herečka priznala, že v živote zvykla uprednostňovať potreby iných pred svojimi. „Tá, čo má všetko pod palcom a o všetko sa viac-menej stará, je ona. Mojím zámerom na tento rok však bolo naozaj si uvedomovať, čo sú moje potreby,“ vysvetlila. Aj v maličkostiach sa podľa vlastných slov dlhé roky prispôsobovala.
„Ešte skôr, ako mi zdiagnostikovali onkologické ochorenie, som si vravela, že sa musím sústrediť na to, čo mám rada ja. Lebo vieš… Napríklad, keď idem variť večeru, tak premýšľam nad tým, na čo má chuť moja dcéra, čo by si dal môj vnuk, čo by si dal môj priateľ. Ale ja sa nepýtam samej seba, na čo mám chuť ja.“
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Zlom nastal pri zdanlivo banálnej situácii. „A celkovo v mojom živote… Prednedávnom, možno sa pritom aj rozplačem, hoci je to taká maličkosť, som išla objednávať ovocie pre rodinu. Viem, že syn má rád mango s čučoriedkami, dcéra má rada ananás, priateľ má rád kivi. Tak som písala: Prosím si toto, toto, toto… A už som to išla odoslať. A vtedy mi došlo, že mne ani nenapadlo zaradiť tam to, čo mám rada ja. Lebo ja sa vždy prispôsobím. Poviem si: Veď, čo zostane, to si dám.“
Veľký výkričník
Choroba je pre ňu jasným znamením, že musí zmeniť prístup k sebe samej. „A potom som si uvedomila, kde ja seba vlastne mám v tom hodnotovom rebríčku? Áno, kúpim si pekné nohavice, idem na dovolenku, viem sa niekedy podporiť, dopriať si. Ale v takýchto každodenných maličkostiach proste vždy uprednostňujem iných. Ani mi nenapadne spýtať sa: Čo chcem ja? A toto je teraz môj zámer. Myslím si, že táto choroba je pre mňa obrovský výkričník: Zuzi, zmeň to. Mysli aj na seba.“
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Svoj postoj pritom vníma realisticky: „Nehovorím, že teraz má byť všetko len ja, ja, ja. Ale niekde v tom rebríčku sa musím posunúť vyššie. Lebo toto je naozaj vážny výkričník. Vieš… Je to zhubný nádor. Je to rakovina. A na rakovinu sa aj umiera.“
Nový pohľad na život
Vačková dnes vníma svoju chorobu ako zastavenie a zároveň šancu na nový začiatok. „Je to niečo, čo ma naozaj zastavilo a verím, že ma to aj preberie. Že to nebude len o tom, že „idem ďalej“ tak, ako doteraz. Lebo ja sa naozaj musím vedome zastavovať. Musím si vedome hovoriť: Nepracuj. Zastav sa. Mysli aj na seba.“
Nahlásiť chybu v článku