Videli sme očakávaný film, ktorý rozdelí Slovákov: Prekvapilo nás, ako ukázal Štúra, mnohých aj nahneval

„Z dejín ho poznáme ako revolucionára, bojovníka za slovenský jazyk, vzdelanca, básnika, buditeľa národa a muža veľkých činov. Čo však zostalo skryté? Aký bol Ľudovít Štúr mimo verejných gest? Čím žil a koho si pustil k sebe najbližšie? Čo v ňom horelo, čoho sa musel vzdať a prečo si zakázal milovať?“

Ako sme vás už informovali, práve na tieto otázky hľadala podľa tlačovej správy odpoveď nová snímka z dielne režisérky Mariany Čengel Solčanskej. Tvorbu režisérky máme radi a k jej filmom sa radi vraciame, preto bolo jasné, že premiéru filmovej novinky nevynecháme ani my.

Film zatiaľ stihol zožať nemálo kritiky: portál Pravda vytkol scenár, recenzent na ČSFD nedostatok logiky, no a portál Kinema nedostatok Štúra, plochosť či premárnený potenciál.

Dobré momenty, červená knižnica a obrazy slovenského národa

Po dopozeraní máme jasný názor: Štúr sa podľa nás zaraďuje medzi snímky, ktoré budú kontroverzné. Pravdepodobne sa nestanú súčasťou filmovej siene slávy, mnohých snímka nahnevá, no jej spracovanie je dostatočne silné na to, aby v iných divákoch zanechalo stopu a chuť vidieť film ešte raz.

Najprv zvýraznime silné stránky. Zaujala nás herečka Ivana Kološová – filmová Alžbeta Ostrolúcka –, očarila nás vizuálna stránka filmu aj citlivá práca so svetlom a s farbami. Oceňujeme herecké nasadenie Lukáša Pelča v úlohe Ľudovíta Štúra, ktorý kvôli postave podstúpil výraznú fyzickú premenu a schudol približne 25 kilogramov.

Vyzdvihnúť musíme aj kostýmy a masky, rovnako ako pieseň Hromy divo bijú, ktorá v nás prebudila ducha Sama Chalupku a hlboký pocit úcty k tým, ktorí pomohli získať vlastný hlas slovenskému národu.

Režisérka sama priznala, že film vytvorila z pocitu dlhu voči Ľudovítovi Štúrovi – dlhu za slovenský jazyk, v ktorom píše, publikuje, premýšľa a v ktorom sa jej sníva. Napriek tomu, že sme vedeli, že film má byť hlavne romantickým príbehom o Alžbete Ostrolúckej a Štúrovi, ani my sme sa nemohli vyhnúť pocitu, že samotného Štúra je vo filme prekvapivo málo. Pôsobí skôr ako vedľajšia postava, zatiaľ čo rozprávanie sa sústreďuje najmä na Alžbetu a jej vnútorný, emocionálny svet.

Film sa tak pohybuje na pomedzí romantickej divadelnej drámy, historického príbehu a symbolického obrazu slovenského národa. Mnohé scény a vzťahy pripomínajú romány Jane Austenovej a celý film miestami pôsobí ako filmová verzia starej červenej knižnice. Podobnosť s Pýchou a predsudkom je miestami taká výrazná, že nie je možné film sledovať bez tejto myšlienky.

Na druhej strane však treba uznať, že príbeh nešťastnej lásky nie je spracovaný lacno ani povrchne. Film dokáže vytvoriť silnú atmosféru a emocionálne napätie bez zbytočnej erotiky. Príkladom je scéna, v ktorej Alžbeta kŕčovito drží Štúra – nie je to romantické gesto, ale znak strachu, zúfalstva a psychického tlaku, pod ktorým sa postavy nachádzajú. Výsledná scéna je priam shakespearovská.

Chaos, roztrieštenosť a lacné scény