Nie všetky rozhodnutia však fungujú rovnako dobre. Za najslabšie považujeme niektoré provokatívne scény, ktoré pôsobia samoúčelne.
Scéna, v ktorej je Adela zobrazená pri vykonávaní malej potreby či sexuálna scéna slúžky na verejnosti boli zrejme snahou o zámerný tónový zlom, no v konečnom dôsledku skôr rušia. Namiesto prehĺbenia významu pôsobia ako lacný šok a podľa nás narúšajú celkovú kompaktnosť filmu.
Podobný problém má film aj v rozprávaní príbehu. Divák má miestami problém zorientovať sa v tom, o čom film vlastne je. Tém je veľa – postavenie žien v 19. storočí, rozdiely medzi šľachtou a poddanými, otázky duševného zdravia, ale aj boj za slovenský jazyk a identitu. Každá z nich by si zaslúžila viac priestoru – najmä jednotlivé historické udalosti – no film sa ich snaží obsiahnuť všetky naraz.
Výsledkom je pocit chaosu a roztrieštenosti, pri ktorom nie je vždy jasné, či máme sledovať Štúrov zápas za národ, alebo osobný a tragický príbeh Adely Ostrolúckej.
Silnou stránkou filmu je napriek tomu spôsob, akým pracuje so symbolmi a s obrazmi slovenskej identity. Myšlienky často neprichádzajú v podobe veľkých dramatických scén, ale skôr cez náznaky, poéziu a vizuálne metafory. Práve v týchto momentoch film funguje najlepšie. Duch slovenského národa a úsilie o jeho zachovanie sa k divákovi dostávajú cez verše a symbolické scény, ktoré dokážu vyvolať silné emócie a neraz aj zimomriavky.
Aký je náš verdikt?
Na slovenskej scéne by sme túto filmovú novinku prirovnali najskôr k snímke Bathory (2008) od režiséra Juraja Jakubiska, čo je dielo, ku ktorému sa vraciame radi. A máme ho radi napriek jeho nedokonalostiam.
Štúr má síce viacero nedostatkov a mnohé momenty by si zaslúžili precíznejšie spracovanie, no bola by škoda úplne ho zatratiť. Ide o vizuálne pôsobivý a miestami silný pokus o filmový dialóg s našou minulosťou. Hoci nie vždy nachádza správnu mieru, patrí medzi filmy, ku ktorým sa oplatí vrátiť a rovnako aj pozrieť si ich s otvorenou mysľou.
Nahlásiť chybu v článku