Film Nepela, ktorý pripravil Gregor Valentovič, to pochopil presne. Zvolil jemný, nenápadne poetický prístup, postavený na empatii a citlivosti. Do hlavnej úlohy obsadil ostrieľaného Josefa Trojana, ktorý akoby sa pre postavu Nepelu narodil. Po jeho boku stojí Zuzana Mauréry v úlohe trénerky Hildy Múdrej.
Obaja mali náročnú úlohu. Nestačilo zvládnuť dialógy: kým Trojan bojoval so slovenským jazykom, Mauréry sa musela popasovať s výslovnosťou, prejavom a veľmi vyhraneným „habitusom“ svojej postavy. Obaja to zvládli hviezdne, o čom svedčí hodnotenie na ČSFD, ktoré momentálne fluktuuje medzi 79 a 80 percentami.
Gregor Valentovič svoj zámer pre Sportnet formuloval jasne: nechcel vytvoriť iba ďalší dokument. Tých o Nepelovi už existuje dosť. Jeho cieľom bolo zasiahnuť emóciu a ponúknuť nadstavbu. Prísť na spôsob, ako prekročiť hranicu rekonštrukcie faktov a ponoriť nás do vnútorného sveta športovca.
My sme do kina vyrazili cez víkend, aby sme zistili, či jeho vízia skutočne funguje. A svoje dojmy z filmu teraz prinášame aj vám.
Tlak režimu a hľadanie identity
Krasokorčuľovanie je disciplína, ktorá balansuje medzi športom a umením. Na výkone sa nehodnotí iba technika, ale aj podpis samotného „interpreta“.
Nepela je tak vo filme zobrazený ako chlapec, ktorý už v technickej dokonalosti nemá kam rásť. Štatisticky splnil všetko. A práve preto túži po niečom novom. Chce sa pohnúť ďalej.
Okrem tlaku režimu, ktorý je skrz-naskrz prítomný, sa tu otvára ešte jedna vrstva. Tá nás bavila oveľa viac, pretože ju vo filme často nevidíme.
Je ňou represia pochádzajúca zo životného štýlu vrcholového športovca.
Dennodenné tréningy velikánom tohto kalibra odmalička diktujú celý život. Pre prirodzený vývoj detí do dospelosti to býva často deformujúce, a ani Nepela nemá čas „rásť“ do svojej identity. Na papieri je dospelý, ale v realite poslušný, nevýrazný a „bez tváre“. Pretože je mu ďalší krok do neznáma odopretý, motivácia sa vytráca a prichádza akési neskoré obdobie vzdoru. Film sa v tom momente láme do čerstvejšieho tempa. Miestami pripomína novelu od Donny Tarttovej, a práve táto svieža, mladistvá energia deju veľmi prospieva.
Nežný, poetický a citlivý
Treba vyzdvihnúť aj viacero silných momentov: intímna a emočná interakcia Nepelu s matkou počas štedrovečernej noci, pohľad so synom trénerky pri štedrovečernom stole, ale aj stretnutie s kanadským náprotivkom. Všetko sú to krátke scény, v ktorých sa to najdôležitejšie odohráva medzi riadkami. Valentovič rozumie nemému priestoru a ten tu pracuje výraznejšie než slová.
Film veľmi úderne zachytáva aj Nepelov vzťah k rodnej krajine: tej, v ktorej sa vyniesol na vrchol, ale napokon bol zradený a takmer udusený.
Nevzniká z toho búrlivý hnev ako pri mnohých takýchto „zradcoch“. Namiesto hlasnej rebélie, ktorá zostáva vo fantázii Nepelu, vzniká tichá beznádej, pocit väznenia a akýsi „kunderovský“ komplex – rozpor medzi lojalitou a láskou k domovine a blízkym ľuďom, pričom zároveň cítime, že tam už nemôžeme zostať, ak nechceme zradiť samých seba. Tento tragický rozpor je takmer shakespearovský, ale ako Slováci sa s ním vieme stotožniť dokonca aj dnes.
Milovníci jemného filmu, utekajte do kina!
Po dopozeraní filmu sa teda s hodnotením 80 percent určite stotožňujeme.
Dotyk prelomovej geniality sme síce nenašli, ale to, čo tu je, je naozaj veľmi dobré. Do kina preto jednoznačne odporúčame vyraziť každému, komu chýba éra jemnej, poetickej slovenskej kinematografie. Odišli sme očarení kamerou, s dobrým pocitom v hrudi a s novým priestorom na premýšľanie. To je pre nás zaručená kombinácia, kvôli ktorej by sme si lístok kúpili ešte raz. A to isté odporúčame urobiť aj vám.
Nahlásiť chybu v článku