Nie každý má šťastie na to, kde sa narodí. Patrik Štekel sa preto rozhodol pomáhať tam, kde treba, a už niekoľkokrát robil dobrovoľníka v Ugande na miestnej základnej škole. Do malej dedinky Lusanja sa chystá opäť aj s manželkou Monikou a chcú tu zrealizovať dôležitý projekt. Najprv však odišli pracovať na Island, aby si zo zárobku mohli pokryť svoje náklady.
Patrik a Monika Štekel sa v júli chystajú postaviť africkým deťom v miestnej škole kuchyňu. Aby to bolo možné, rozhodli sa vyzbierať peniaze na materiál na jej výstavbu prostredníctvom zbierky na Donio s názvom „S prázdnym bruchom sa učí ťažko: Školská kuchyňa pre deti v Ugande“.
Ako nám priblížil Patrik, školská kuchyňa je pre deti dôležitá, pretože jedlo, ktoré tu dostanú, je často ich jediným teplým jedlom za deň, alebo dokonca jediným, ktoré za celý deň vôbec zjedia.
Naposledy sme sa spolu rozprávali pred piatimi rokmi, kedy ste nám priblížili prácu dobrovoľníka v Ugande pre charitu, ktorá vlastní základnú školu. Odvtedy ste sa tam ešte vrátili…
Áno, keď sme sa rozprávali naposledy, vrátil som sa z Ugandy, kde som strávil takmer rok ako dobrovoľník na základnej škole. Pobyt bol pôvodne plánovaný na dlhšie, ale pre covid sa skrátil.
Do Ugandy som sa vrátil ešte v roku 2022 – na mesiac. Chcel som vidieť priateľov, zistiť, ako sa škola posunula a zároveň navštíviť Danu a Jonnyho, zakladateľov charity a mojich blízkych priateľov. A ten posun bol naozaj výrazný. Škola sa zlepšila nielen navonok, ale najmä kvalitou vzdelávania. Deti hovoria výborne po anglicky už od útleho veku a výrazne sa posunula aj úroveň učiteľov. Je to najmä vďaka tomu, že učitelia majú možnosť ďalej sa vzdelávať a navštevovať kurzy. Zároveň majú dôstojné pracovné podmienky a deti konečne prostredie, v ktorom sa môžu učiť bezpečne a s rešpektom.
Dnes už deti po skončení školy pokračujú na stredné školy, čo predtým vôbec nebolo samozrejmé. Dievčatá a ženy sú vzdelanejšie, vedia čítať, písať a mnohé si vďaka tomu budujú vlastný príjem či malé podnikanie. Škola sa zároveň stala bezpečným miestom pre komunitu. Deti tam neprichádzajú len za vzdelaním, ale aj za istotou – je to priestor, kam môžu prísť, keď nemajú kam ísť alebo potrebujú pomoc. Práve v tomto vidím jej najväčší dosah – mení konkrétne životy a dáva ľuďom reálnu šancu na lepšiu budúcnosť.
Čím si vás toto miesto získalo natoľko, že sa tam chystáte vrátiť znova?
Získali si ma miestni ľudia. Ich dobrosrdečnosť, úprimnosť a štedrosť sú niečo, čo človek len tak nezažije. A potom sú tu deti. Ich úsmevy a radosť sú neuveriteľne úprimné a nákazlivé. To, čo je pre nás samozrejmé, pre nich znamená veľa. Radosť majú z úplne jednoduchých vecí – keď sa môžu hrať, keď im venujeme čas, keď sa s nimi rozprávame.
Najkrajšie na tom je, že v tých momentoch môžu byť jednoducho deťmi. A práve táto čistá nefalšovaná radosť je niečo, čo vás tam prirodzene ťahá späť.
Ako vyzerá život v dedine Lusanja, ktorú ste navštívili?
Je to malá dedinka, približne 20 kilometrov od väčšieho okresného mesta Mityana. Samotné centrum tvorí len pár domčekov, pričom väčšina ľudí žije roztrúsená v okolí v malých hlinených domčekoch, často aj niekoľko kilometrov od seba. Čo sa týka vybavenia, v dedine je v podstate len jeden obchod. Nie je to však obchod, na aký sme zvyknutí z Európy, skôr malá miestnosť so základnými vecami. Nájdete tam hygienické potreby, nápoje a občas aj chlieb.
Ľudia sú veľmi priateľskí a pohostinní, často sa zastavia len preto, aby vás pozdravili alebo sa porozprávali. Žijú jednoduchý život, silne prepojený s prírodou a každodennou prácou. Veľkú časť dňa trávia vonku, či už na poli, pri varení alebo v rozhovoroch so susedmi.
V minulosti ste nám opísali, že sa miestni živia poľnohospodárstvom. Majú nejaké ďalšie možnosti na prácu, zarobenie si?
Poľnohospodárstvo je hlavný zdroj obživy. Ľudia si dopestujú plodiny a tie potom predávajú buď priamo pred domom, odnesú ich na trhy do mesta, alebo ich predajú niekomu, kto ich ďalej predáva. Najčastejšie ide o banány, kávu, fazuľu, kukuricu, zemiaky, sladké zemiaky, ale aj paradajky či papriku.
Možnosti práce sú však pomerne obmedzené. Niektorí pracujú v malých miestnych obchodoch, iní predávajú benzín, často jednoducho v plastových alebo sklenených fľašiach. Ďalší si vedia nájsť prácu ako vodiči áut alebo motorkári, ktorí prevážajú ľudí.
Mladší ľudia, najmä tí, ktorí nemajú rodinné zázemie v poľnohospodárstve, často odchádzajú za prácou do mesta. Neraz sa tak stáva, že žena odíde z domu a svojim rodičom len posiela peniaze; a občas im prinesie svoje novonarodené dieťa, ktoré potom vychovávajú oni – starí rodičia.
Dôležitú úlohu zohráva aj samotná charita, ktorá vytvára pracovné príležitosti pre miestnych. V tejto základnej škole sú všetci zamestnanci Uganďania. Kuchári, farmári, upratovači aj učitelia. Rovnako aj pri výstavbe nových tried či iných budov na pozemku školy pracujú miestni majstri a robotníci.
Prečo niektoré deti nemajú možnosť navštevovať školu? Aké faktory to ovplyvňujú?
Vzdelanie tam nie je automatickou súčasťou života detí. Nepodporuje ho dostatočne systém, ale často ani samotné rodiny. Mnohé deti vyrastajú so starými rodičmi, ktorí sami nemali možnosť chodiť do školy, a preto vzdelaniu nepripisujú takú dôležitosť. Deti často nemajú na výber a zostávajú doma ako pracovná sila, pomáhajú v domácnosti, na poli alebo v malom obchode. Rodiny majú viac detí, než si dokážu dovoliť podporiť v štúdiu, a tak sa rozhodujú, koho do školy pošlú a koho nie. Dievčatá sú v tomto často v nevýhode – zostávajú doma alebo ich veľmi skoro vydajú.
Je dôležité, aby si vzdelanie zachovalo svoju hodnotu. Aj v tejto škole sa preto platí aspoň symbolické školné. Nie preto, aby sa niekto vylučoval, ale aby sa podporila zodpovednosť rodičov a deti vnímali školu ako niečo dôležité. Zo školného sa zároveň pokrývajú základné veci ako uniforma, školské pomôcky, hygienické potreby aj jedlo.
Aby však škola ostala dostupná aj pre najzraniteľnejších, funguje systém sponzorstva na diaľku. Ten má jasné pravidlá, napríklad maximálne dve deti z jednej rodiny, aby to rodičov nemotivovalo mať viac detí. Zároveň sa často uprednostňujú dievčatá, pretože práve tie majú k vzdelaniu najťažší prístup.
Výsledkom je, že škola nedáva deťom len vzdelanie, ale reálnu šancu zmeniť svoj život – prerušiť ten začarovaný kruh a postupne aj život celej komunity.
Je to veľmi pomalý proces, ale ak môžeme aspoň jednému človeku pomôcť otvoriť dvere k vlastným rozhodnutiam a tiež k lepšej budúcnosti, stojí to za to.
Aby ste sa mohli opäť vydať pomáhať do Ugandy, spoločne s manželkou Monikou ste odišli pracovať na Island ako upratovači v hoteli, aby ste si na túto cestu zarobili a mohli stráviť tri mesiace dobrovoľníctvom. Niekomu to nemusí dávať zmysel, čo vás teda k tomu ženie?
Láka nás objavovanie nových miest, spoznávanie ľudí a prirodzene nás to ťahá aj mimo komfortnej zóny. Island je nádherná krajina, kde sa dá nielen dobre zarobiť, ale aj zažiť výnimočné veci – vodopády, gejzíry, sopky, polárnu žiaru či ľadovce.
Nie je to pre nás nová skúsenosť. Už v minulosti sme pracovali v Nórsku, kde sme si osem mesiacov šetrili na to, aby sme následne mohli tri mesiace cestovať po Hodvábnej ceste – cez Kazachstan, Irán či Arménsko. Presúvali sme sa stopom, vlakmi aj miestnou dopravou. Teraz máme podobný plán. Po troch mesiacoch dobrovoľníctva v Ugande by sme chceli pokračovať na juh až do Juhoafrickej republiky.
A ak by niekomu stále nedávalo zmysel, prečo to robíme, odpoveď je jednoduchá: Uvedomujeme si, aké šťastie sme mali – kde sme sa narodili a v akých podmienkach sme vyrastali.
Mali sme strechu nad hlavou, prístup k vzdelaniu, pitnú vodu, elektrinu aj fungujúci systém okolo nás. Preto cítime potrebu podeliť sa o tieto možnosti s ľuďmi, pre ktorých takéto veci nikdy neboli samozrejmosťou. Aj možnosť cestovať, pomáhať a zostať pri tom otvorení a ľudskí je pre nás veľké privilégium.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Chcete pomôcť miestnej škole postaviť novú kuchyňu. Prečo je pre deti dôležitá?
Pre miestne deti je školská kuchyňa kľúčová najmä preto, že jedlo, ktoré tam dostanú, je často ich jediným teplým jedlom za deň. Doma je ich veľa a rodiny nemajú vždy možnosti uživiť všetkých, takže sa stáva, že deti majú len školské raňajky a obed a doma už nič.
Do školy pritom často prichádzajú pešo aj niekoľko kilometrov. Vyučovanie sa začína o ôsmej a prvé jedlo dostanú o desiatej – väčšinou riedku kukuričnú kašu podobnú krupicovej. Obed býva o trinástej a základ tvorí posho (hustá hmota z kukuričnej múky) s fazuľou. Škola sa snaží jedlo aspoň trochu spestriť zeleninou a ovocím zo školskej farmy, takže počas týždňa sa menia prílohy – napríklad matooke (zelené banány), sladké zemiaky alebo ryža. Mäso by sme na školskom jedálničku hľadali len ťažko, keďže je drahé. V Ugande sa mäso celkovo podáva najmä na sviatky alebo udalosti, ako je svadba alebo pohreb. Jedia najmä kuracie, bravčové, ale napríklad aj kozie mäso.
Ak chceme, aby sa deti dokázali sústrediť, učiť a mohli sa zdravo vyvíjať, potrebujú mať dostatok jedla. A práve preto je funkčná kuchyňa absolútne nevyhnutná. Tá súčasná už nestačí. Je opotrebovaná, zateká do nej, má poškodené základy a popraskané steny. Navyše kapacitne nezvláda rastúci počet detí, keďže škola funguje dobre a detí stále pribúda. Varí sa na palivovom dreve, čo je nielen neefektívne, ale aj nebezpečné a zdravotne škodlivé. Riad sa pritom umýva vonku, bez ohľadu na počasie.
Nová kuchyňa by priniesla zásadnú zmenu – sporáky na plyn, ktoré sú efektívnejšie a hygienickejšie, a v kuchyni by už nebol štipľavý dym. Pribudol by aj sklad na potraviny a väčší, hygienickejší priestor na varenie aj umývanie riadu. V praxi to znamená nielen lepšie podmienky pre kuchárov, ale najmä istotu, že deti dostanú každý deň teplé a kvalitné jedlo. A to je základ pre všetko ostatné – aj pre samotné vzdelanie.
Viete nám načrtnúť, koľko financií váš plán bude stáť a čo presne máte v úmysle?
Do projektu sa zapájame aj osobne – Monika ako architektka navrhla kuchyňu v spolupráci s charitou a miestnou komunitou, a to v rámci dobrovoľníctva. Na základe toho máme od miestnych stavbárov, ktorí sa už osvedčili pri rekonštrukcii školy a výstavbe nových tried, pripravený rozpočet.
Celková suma vychádza na približne 15-tisíc eur a je rozdelená do jednotlivých stavebných fáz – kvalitné základy, steny, strecha a dokončovacie práce, ako sú dlažba, okná, dvere či omietky.
Nová kuchyňa bude navrhnutá tak, aby bola funkčná a udržateľná. Bude mať veľký sklad, vďaka čomu bude môcť charita nakupovať suroviny vo väčších množstvách a za výhodnejšie sezónne ceny. Zároveň bude postavená tak, aby odolala miestnym podmienkam a mala prirodzené, pasívne vetranie.
Máme tím aj plán, jediné, čo nám chýba, je stavebný materiál. A práve na ten sme založili zbierku na Donio s názvom „S prázdnym bruchom sa učí ťažko: Školská kuchyňa pre deti v Ugande“. Peniaze zo zbierky idú výhradne na materiál. Všetky naše osobné náklady – letenky, očkovania, víza či cestovanie – si hradíme sami.
Na jej stavbe sa budete podieľať vlastnoručne aj vy. Ako to bude prebiehať? Ako vyzerá realizácia takéhoto projektu v Ugande?
Pri realizácii je kľúčové mať miestneho stavbára, ktorý pozná prostredie, má skúsenosti aj kontakty na dodávateľov. Zároveň má svoj tím murárov, s ktorými budeme tentoraz pracovať bok po boku aj my. Výstavba prebieha postupne, krok za krokom. Najskôr vzniknú základy, potom sa murujú steny, postaví sa drevené lešenie, následne strecha a nakoniec prichádzajú dokončovacie práce. Budeme súčasťou celého procesu – nielen fyzicky na stavbe, ale aj pri organizácii a zabezpečovaní materiálu.
Najväčší rozdiel oproti Európe je v tom, ako jednoducho sa tu stavia. Elektrina sa takmer nevyužíva. Žiadne miešačky ani technika – malta sa mieša ručne na zemi, motykou, na vyhradenom mieste, ako cesto. Dôležité je stavať z lokálnych materiálov a využívať miestne postupy. Práve tie dávajú v tomto prostredí najväčší zmysel – sú cenovo dostupné a zároveň najlepšie fungujú v miestnych podmienkach. Výstavbu môže spomaliť napríklad počasie, silné prívalové dažde alebo, práve naopak, veľké suchá.
Ako vyzerali vaše bežné dni ako dobrovoľníka v Afrike? Stretávali ste sa najmä s miestnymi?
Jediní Európania sú zakladatelia charity, Dana a Jonny, ktorí žijú na mieste už deväť rokov. Všetci ostatní sú miestni a my sa už veľmi tešíme na opätovné stretnutia aj spoluprácu s nimi.
Dana a Jonny sa presťahovali z mesta Mityana priamo do areálu školy, kde si postavili dom. Tým, že bývajú priamo na mieste, šetria náklady a zároveň sa vyhýbajú každodennému dochádzaniu, ktoré je často náročné aj nebezpečné. Cesty sú hlinené a po dažďoch sa výrazne ničia, takže presuny bývajú komplikované. Aj ja som už bol svedkom viacerých nepríjemných nehôd. Počas dobrovoľníctva budeme bývať u nich, teda priamo v areáli školy.
Náš deň má svoj rytmus, ale zároveň sme tam, kde nás treba. Ráno vítame deti prichádzajúce do školy, potom sa zapájame do vyučovania alebo pracujeme fyzicky – napríklad na poli. Po raňajkovej prestávke pokračujeme v práci, poobede trávime čas s deťmi zo škôlky alebo spolu s učiteľmi ich odprevádzame domov. Večery patria spoločnému času – pri jedle, rozhovoroch a plánovaní ďalších krokov. Takto to fungovalo počas mojich predchádzajúcich návštev, ale tentoraz bude nová školská kuchyňa našou prioritou.
Budeme sa aktívne podieľať na samotnej stavbe, organizácii aj zabezpečovaní materiálu. Nejdeme len pomáhať – budeme niesť zodpovednosť za to, aby sa tento projekt reálne podarilo dokončiť.
Bolo niečo, na čo sa vám ťažšie zvykalo?
Keď som bol v Ugande prvýkrát, asi najvýraznejšie bolo to, že som bol pre miestnych niečím exotickým. Na ulici na nás ľudia priateľsky pokrikovali, zdravili nás a často sa chceli porozprávať – aj keď nie vždy vedeli po anglicky. Niekedy sa len zvedavo pozerali, najmä deti.
Je to niečo, čo si človek najskôr veľmi uvedomuje, ale postupne si na to zvykne. Vlastne si zvykne na veľa vecí – ak je otvorený a berie to pozitívne. Či už je to studená voda v sprche, jednoduchšia a stále sa opakujúca strava, alebo výpadky elektriny.
Ako vnímate náročné osudy miestnych ľudí? Je niečo, čo sa od nich môžeme naučiť?
Je ťažké vidieť ľudí žiť v takých náročných podmienkach a zároveň vedieť, že nemôžeme pomôcť všetkým. O to viac sa snažíme sústrediť na komunitu, v ktorej charita pôsobí, a dať deťom šancu na vzdelanie. Práve to im môže pomôcť pretrhnúť začarovaný kruh chudoby. Nejde pritom o to, aby každé dieťa dosiahlo vysokú školu. Dôležité je, že vôbec dostane šancu vedieť čítať, písať a robiť vlastné rozhodnutia. Aj to môže mať obrovský vplyv, napríklad v tom, že dievčatá sa vyhnú predčasnému tehotenstvu alebo si dokážu nájsť vlastnú cestu.
Uvedomujeme si, že týmto nezachránime celý svet ani celú Afriku. Ale ak sa podarí zmeniť k lepšiemu čo i len jeden ľudský život, má to obrovský zmysel. Práve to je pre nás dôvod, prečo to robíme.
Zároveň je toho veľa, čo sa môžeme naučiť my od nich. Ich úprimnosť, štedrosť a schopnosť žiť prítomný moment sú niečo, čo človeka rýchlo prinúti prehodnotiť vlastné priority. Sú nesmierne pohostinní a ochotní podeliť sa aj s tým málom, čo majú – a práve to je často najsilnejší zážitok zo všetkého.
Čo by sa muselo zmeniť, aby sa život miestnych výrazne zlepšil?
Vzdelanie dáva deťom šancu vybrať si iný život než ten, do ktorého sa narodili. Práve to im môže pomôcť pretrhnúť kolobeh chudoby a postaviť si vlastnú budúcnosť. Zároveň platí, že čím je spoločnosť vzdelanejšia, tým lepšie sa dokáže rozhodovať, rozumieť svojim právam a postupne meniť veci k lepšiemu – aj na úrovni celej krajiny.
Škola už prešla rekonštrukciou a pribudli aj nové triedy. Aby však deti mohli túto šancu naplno využiť, potrebujú aj základné podmienky – a jednou z nich je jedlo. Preto je dnes najväčšou prioritou výstavba školskej kuchyne priamo pri škole, ktorá už kapacitne ani podmienkami nestačí. Na jej výstavbu zbierame finančné prostriedky. Veľmi nás povzbudzuje, že zbierku už podporilo množstvo úžasných ľudí a podarilo sa nám dosiahnuť druhý míľnik. Teraz nás čaká ďalší krok.
Nahlásiť chybu v článku