Psychologička Lucia Košťálová o prípade učiteľky v Nitre: Škola by mala mať postup pre tieto situácie

Bývalá učiteľka obvinená zo zločinu sexuálneho zneužívania napriek obvineniam naďalej pracovala v jednej zo základných škôl v Nitre. Na prípad upozornil aktivista Rudolf Olach. Začiatkom mája médiá informovali o ďalšom prípade. Žena bola právoplatne odsúdená za sexuálne zneužívanie maloletej osoby, napriek tomu však naďalej pracovala ako učiteľka v škole. Psychologičky PaedDr. Lucie Košťálovej sme sa pýtali, ako o tom hovoriť s dieťaťom.

Ako sme vás informovali, pedagogička v minulosti pracovala ako učiteľka na jednej zo základných škôl v okrese Nitra. V septembri minulého roka bola obvinená zo zločinu sexuálneho zneužívania maloletej školáčky. Zo školy odišla, od začiatku tohto školského roka sa však zamestnala ako vychovávateľka a pedagogická asistentka na základnej škole v Nitre.

Vedenie mesta po upozornení reagovalo a v škole pomáhal deťom podporný tím. Žiaci absolvovali preventívne aj intervenčné aktivity. Mnohí sa pýtajú, ako s deťmi o takýchto udalostiach hovoriť a myslia si, že učitelia by mali absolvovať psychologické testy, aby sa zabezpečilo, že k podobným incidentom dochádzať nebude.

Opýtali sme sa psychologičky a predsedníčky Asociácie školských psychológov PaedDr. Lucie Košťálovej, ako pomôcť deťom podobné záležitosti čo najlepšie zvládnuť, či by malo testovanie učiteľov skutočne význam a aké varovné signály by si mal rodič všímať, ak niečo nie je v poriadku.

Ako po takejto kauze komunikovať s deťmi? Pustiť sa do diskusie otvorene, alebo počkať, či dieťa príde individuálne? Ako k téme pristupovať tak, aby sme nespôsobili traumu navyše? Sú chyby v komunikácii v takýchto prípadoch, ktorých by sme sa mali vyvarovať, aby sme situáciu nezhoršili?

Opatrnosť je v takýchto prípadoch pochopiteľná. Ak chceme pomôcť deťom zasiahnutým touto informáciou, nemali by sme čakať, kým dieťa príde. Mali by sme ho osloviť citlivo, v zmysle, že vieme o tom, že sa taká vec udiala v škole a odsudzujeme to, vyhraňujeme sa voči takému správaniu.

Je to niečo, čo by sa nielen deťom, ale celkovo v spoločnosti nemalo diať. Je to nesprávne a nezákonné. Treba veci definovať jazykom, ktorým dieťa komunikuje a porozumie mu. Nemusíme sa nutne pýtať, či sa o tom celom chce rozprávať, ale ponúkneme tú možnosť. Je dobré dať najavo, že rozumieme, že je to náročné a dieťa môže mať veľa otázok a ak by sa o tom kedykoľvek chcelo rozprávať, sme tu pre neho a môže za nami prísť.

Dávame mu vedieť, že vzťahovo dôležitého človeka má pri sebe. Ak dieťa nechce rozprávať v domácom prostredí, je dobré ho aspoň smerovať na niekoho relevantného z blízkeho okolia, napríklad v škole. Opýtať sa, či sa v škole o tom rozprávalo, či niečo o tom deti vedia, či to preberali s pani triednou učiteľkou, či sú ošetrené emócie.

Nešla by som ale do žiadnych hypotéz ani vyšetrovania. Dôležité je, aby dieťa neostávalo uzavreté a nenieslo v sebe niečo, čomu nerozumie. Kľúčový moment je, aby to, čo sa udialo, dieťa nevnímalo ako správne správanie. Incident sa nemusí stať vášmu dieťaťu, no je dobré, aby vedelo, že ak sa to stane kamarátovi alebo spolužiačke, má to povedať relevantnému dospelému, aby sme my zakročili.

Ako by mala škola reagovať?

Škola by mala mať vypracovaný strategický dokument pre takéto situácie. Ak je podozrenie, že sa niečo závažné stalo, zákon ukladá riaditeľovi povinnosť postaviť učiteľa mimo vyučovací proces. Kým sa celá situácia nevyjasní, učiteľ by nemal byť na pôde školy a v kontakte s deťmi.

Samozrejme, platí prezumpcia neviny, na to treba myslieť. Je super, ak idú do školy intervenčné tímy, ideálne z centra poradenstva a prevencie alebo z inej neziskovky, ktorá vie pracovať s krízovými situáciami a venovať sa deťom, ale aj kolegom učiteľa a pod. Podobné situácie po prevalení môžu byť náročné nielen pre deti, ale aj ich kamarátov či kolegov učiteľa. Veľmi výrazne môže byť zasiahnutý celý školský systém.

Čo ak má rodič obavy, že sa mohlo niečo stať práve jeho dieťaťu?

Na právne veci odpovedať nebudem, to by som robila ako laik. Ak však rodič nadobudne podozrenie, že jeho dieťa je možno obeťou, alebo je zasiahnuté tým, že sa to stalo jeho blízkej kamarátke či kamarátovi, určite potrebujeme ošetriť prežívanie dieťaťa, pretože hrozí vysoké riziko rozvinutia traumy, ktorá sa môže ukázať aj neskôr. To znamená, že by sme to mali otvorene pomenovať – „vnímam, že toto sa v tvojej triede deje, mám takú informáciu, ak sa o tom chceš rozprávať, som tu, príď, keď to tak budeš cítiť“.

Ak dieťa oslovíme, môže prežívať veľké prekvapenie, že o tom vieme. Môže dokonca pociťovať aj hanbu, že za nami neprišlo skôr. Dieťa môže na seba tiež preberať vinu, pretože predátor môže využívať veľa rôznych manipulačných taktík, napríklad dieťa zaväzovať k niečomu, aby mlčal celý kolektív. Predátor môže dieťa zmanipulovať tvrdením, že ak to niekomu povie, bude to mať následky.

Ak máme dojem, že je tým naše dieťa zasiahnuté, vie o tom, alebo je, nedajbože, priamo obeťou, potrebujeme mu dať najavo, že v tom nie je samo, môže za nami kedykoľvek prísť a nemá cítiť vinu za to, že nám to hovorí. Dieťa si nemusí ihneď uvedomovať, že to, čo sa stalo, je niečo zlé, čo sa v spoločnosti bežne nedeje. Môže to nejaký čas trvať a je potrebné to znormalizovať.

Je v poriadku ísť za odborníkom – psychológom spolu s dieťaťom. Je potrebné vedieť ošetriť aj seba ako rodiča. Rodič totiž môže nadobudnúť dojem, že svoje dieťa neuchránil a nevie mu viac pomôcť. Môže sa dostaviť prirodzený pocit viny alebo hnevu. Ukončenie kauzy môže byť náročné a môže to trvať dlho a potrebuje byť pripravený sprevádzať dieťa až do konca. Navyše, môže toho človeka stretnúť v obchode či na ulici, a to nebude ľahká situácia pre nikoho.