Ak hovoríte rovnakým hlasom na malé deti a aj na psov, mali by ste o sebe vedieť túto skutočnosť

Pixabay
O tom, prečo väčšina z nás akonáhle vidí bábätko alebo šteniatko mení tón hlasu a spôsob reči. Má to vôbec nejaký zmysel alebo je to len náš zvyk?

(Čítaj afektovane, milunko či sladko). „Ahoooj! Pozrime sa, kto je môj najsladší miláčik? Ty, áno, ty si!“ Poznáš to, akonáhle sa ocitneme v prítomnosti malého rozkošného bábätka alebo neodolateľného šteniatka, nejako automaticky meníme tón nášho hlasu. Ale prečo je to tak?

Dobre, povieš si, že ty si výnimka, a takto na deti či štvornohých chlpáčov nehovoríš, no určite niekoho takého poznáš. Jednoducho si sa s tým už musel stretnúť. Skús si ale predstaviť, kto je na tej druhej strane tejto interakcie, je to dieťa či pes?

Môžu to byť obaja. Lingvisti skúmali charakteristické vlastnosti spôsobu, akým ľudia zvyknú hovoriť na deti alebo zvieratá a natrafili na veľké množstvo znakov, ktoré sa prekrývali. Prvky oboch týchto rečí, či už určenej deťom (tiež známa anglicky ako motherese) alebo upriamenej na zvieratá, sa zvyčajne spájajú s intonáciou, ktorú nepoužívame pri bežnej komunikácii s inými dospelými. Ide o „cukrový“ premilený tón hlasu, vyšší tón či pomalšiu artikuláciu.

Prečo ľudia hovoria takýmto spôsobom? V prípade dojčensky-riadenej reči výskumníci veria, že môže byť užitočná pri povzbudzovaní a rozvíjaní jazyka dieťaťa, a to vďaka zvýrazňovaniu dôležitých kontrastov medzi zvukmi a udržovaním pozornosti. Náš impulz rozprávať takýmto štýlom na bábätká môže mať biologický základ pochádzajúci z vývojových predností nášho správania sa, ktoré napomáhajú k osvojeniu si jazyka. Avšak nie v každej kultúre sa ľudia takto rozprávajú s bábätkami, no napriek tomu sa takto dokážu naučiť hovoriť. Jazyk sa naučíme či už s nami niekto hovorí monotónnym alebo vysokým tónom hlasu.

pixabay.com/greyerbaby

Takže tento spôsob komunikácie s dieťaťom ho nemusí naučiť rozprávať. Ale keď bábätká začínajú hovoriť, používať prvé slová či vety, ich okolie na to začína reagovať s prehnaným tónom v hlase. Tendencia monotónnosti u dospelých nie je spustená ako sa zdá nabádaním podávať inštrukcie, ale predstavou, že osoba s ktorou hovoríme, nepozná náš jazyk.

Reč, akou rozprávame na psov

Toto vnímanie je ako sa javí dôvod, prečo takto hovoríme aj na psov. Pochopiteľne, nejdeme ich učiť rozprávať, no často si nevieme pomôcť a aj na ne rozprávame rovnako, ako na malé deti. Aj napriek tomu, že sa naučili rozumieť rozličným veciam, pokračujeme v našich zvykoch spojenými s týmto vyjadrovaním sa.

Nedávna štúdia Tobeya Bena-Adereta a jeho kolegov, publikovaná na portáli Proceedings of the Royal Society B, sa taktiež venovala tomuto javu. Zistili, že ľudia používali vysoký hlas, ako znak reči určenej psíkom aj zatiaľ čo reagovali len na obrázky, na ktorých ich videli. Ich reakcie boli viac prehnané či intenzívne pri sledovaní fotiek šteniat, ako pri dospelých psov.

Neskôr psom prehrávali zaznamenané vety rečníka a ich reakcie zachytávali. Zatiaľ čo šteniatka reagovali na „psiu reč“ intenzívnejšie, dospelí jedinci ju až tak nepreferovali. Môže to byť preto, lebo dospelé psy viac reagujú na ľudí, ktorých poznajú. Hlas, ktorí počuli z nahrávky bol pre nich neznámy. Môže to tiež naznačovať, že „reč určená psíkom využíva vnemové predpojatosti, ktoré sú venované šteniatkam a nie pre dospelých psov.“ Reč, akou rozprávame na bábätká, môže byť funkčne užitočná, ale len pre šteňatá.

pixabay.com/thatsphotography

Užitočnosť ale nie je všetko. Autori dospeli k tomuto záveru: „Táto štúdia naznačuje, že psy sa zdajú byť prevažne neverbálnymi spoločníkmi ľudí, ktorí následne upravujú svoju reč na takú, ktorou hovoria na malé deti. Táto rečová stratégia, ako sa zdá, sa používa aj v iných súvislostiach, kedy rozprávač či už vedome alebo nevedome cíti, že poslucháč možno nie celkom zvláda jazyk alebo má problém porozumieť  mu; to sa môže stať napríklad pri starších ľuďoch či cudzincoch.“

Nerozprávame na psov ako na deti, pretože by sme ich za ne považovali alebo ešte viac preto, že sú rozkošné ale preto, lebo vieme, že nám ťažšie porozumejú. Reč určená psom by im skutočne mohla byť nápomocná v porozumení nám. A aj keby tomu tak nebolo, pravdepodobne ju neprestaneme používať.

Pozri aj: Prečo psy zo spánku brešú alebo bežia? Vedci konečne poznajú odpoveď, o čom snívajú

interez. sk (Aneta Schmögerová), mentalfloss.com, rspb.royalsocietypublishing.org, en.wikipedia.org



Share on Facebook39
Zobraziť viac
Komentovať (0)