Vojna na Ukrajine, tragédia v Gaze či konflikt v Iráne – zdá sa, akoby nebolo dňa, kedy niekde ľudia zbytočne neumierajú vo vojne. Odborníci sa pozreli na to, či existovalo kedysi v dejinách ľudstva obdobie mieru, kedy nikde neprebiehala žiadna vojna.
Ľudia medzi sebou bojovali vždy
Ako informuje web Live Science, po celom svete sa odohrávajú násilné konflikty. Bolo to tak ale vždy? Naozaj sa vždy niekde odohráva vojna? Podľa expertov odpoveď závisí od toho, ako definujeme pojem „vojna“.
„Ak pod pojmom vojna chápeme boj medzi dvoma vládami, potom áno, existovali obdobia mieru, pretože takmer 99 % ľudskej histórie neexistovali žiadne vlády,“ uviedol Ian Morris, historik zo Stanfordovej univerzity. Na druhej strane, násilie bolo v nejakej forme prítomné vždy. Ľudia medzi sebou vždy bojovali a navzájom sa zabíjali.
Podľa štúdie publikovanej v časopise Journal of Peace Research v raných dejinách ľudstva, keď ľudia žili ako kočovní lovci a zberači, boli vojny zriedkavé, takmer vôbec sa nevyskytovali. Potvrdzujú to aj historické záznamy.
Čo je vlastne vojna?
Vedci preskúmali zachované ľudské kosti z celého sveta. Hľadali na nich stopy po vojnových zraneniach. Zisťovali napríklad, či nájdu u viacerých jedincov pochovaných v masových hroboch nezahojené rany po bodnutí, rezné rany či poranenia spôsobené tupým predmetom. Pred rokom 8000 pred naším letopočtom však našli len málo dôkazov o vojnových zraneniach. Tie sa začali objavovať až z obdobia, kedy človek začal žiť spoločne v usadlostiach.
Pochopiteľne, to neznamená, že násilie vedúce k smrti nebolo súčasťou historickej spoločnosti. Výskumníci v Keni objavili na archeologickom nálezisku Nataruk 27 kostier starých 10 000 rokov. Vykazujú známky násilnej smrti, čo niektorí antropológovia interpretujú ako dôkaz medziskupinového násilia medzi ranými lovcami a zberačmi.
Toto však odborníci nepovažujú za vojnu v pravom zmysle slova. Výskumníci, ktorí sa zameriavajú na vojnu ako na špecifickú kategóriu násilia, ju zvyčajne definujú ako násilie organizované vládou alebo kolektívne násilie, pri ktorom zahynie viac ako určitý počet ľudí.
Vojna sa stala „normou“
„Prehistorické spoločnosti málokedy mali formálne vlády a skupiny lovcov a zberačov zriedka mali viac ako niekoľko desiatok členov. Takže ak definujete vojnu ako konflikt riadený vládou alebo taký, pri ktorom zahynie viac ako 100 ľudí, potom podľa definície nemohli v ranom prehistorickom období existovať žiadne vojny,“ vysvetľuje Morris.
Vojny sa stali bežnou záležitosťou, akonáhle vznikli veľké ríše a kráľovstvá. Podľa odborníkov sa vojna stala „normou“ a ak nastal mier, bolo to len preto, lebo si jedna skupina ľudí podriadila všetky ostatné.
Avšak vzhľadom na to, aké sú vojny nákladné a riskantné, existovali výnimky, myslí si profesor histórie Peter Frankopan. „V mnohých obdobiach dejín sa stabilita a mier dosiahli vďaka tomu, že rivali, protivníci a susedia boli schopní vyrovnať sa navzájom svojimi schopnosťami,“ tvrdí.
Krátke obdobia mieru
Približne v rokoch 1400 až 1200 pred naším letopočtom prešli veľmoci starovekého Blízkeho východu (predovšetkým Egypt a Chetitská ríša, staroveká civilizácia na území dnešného Turecka) dvoma nezvyčajne dlhými obdobiami bez väčších vojen. Mier bol možný vďaka tomu, že králi sa navzájom uznávali ako rovnocenní a svoje územné a politické spory riešili prostredníctvom formálnych zmlúv namiesto vojny.
Po väčšinu svojej histórie boli vo vojne aj Rímska a Perzská ríša. Potom, približne od roku 387 nášho letopočtu do roku 501 nášho letopočtu, dve veľmoci takmer celkom prestali bojovať. Existuje niekoľko teórií, prečo to tak bolo. Buď mali obe ríše plné ruky práce s inými vonkajšími hrozbami, alebo sa taktiež vnímali ako rovnocenné ríše, a nie ako nepriatelia.
V iných prípadoch zas jedna mocnosť platila inej, aby sa udržal mier. Hoci to môže pôsobiť ako slabosť, tieto poplatky boli prijateľnejšie ako náklady a straty, ktoré so sebou prináša vojna. Frankopan dodáva, že v oblastiach, ktoré dnes spadajú pod Európu, bolo prostredie vždy agresívnejšie a súťaživejšie. Mohlo sa teda zdať, že vojna je skutočne takpovediac normálny stav.
Nahlásiť chybu v článku