Z pôdy v Austrálii uniká plutónium a urán z vykonaných jadrových skúšok. Šíri sa aj 1 000 km ďaleko

Ubehlo už takmer 60 rokov od ukončenia britských jadrových testov v juhoaustrálskej vnútrozemskej oblasti Maralinga. Stále je tu však prítomných množstvo rádioaktívnych prvkov, ktoré sú vetrom roznášané po krajine.

Tieto „horúce častice“ pritom nie sú tak stabilné, ako sa kedysi predpokladalo. Vedecký výskum publikovaný v Nature ukazuje, že z miesta sa uvoľňujú malé kúsky plutónia a uránu, ktoré sa ľahko prepravujú ako prach vetrom či vo vode a môžu byť vdýchnuté ľuďmi, zvieratami či byť absorbované rastlinami, píše portál Science Alert.

Britská strelnica

Po zhodení atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki sa aj ostatné národy začali ponáhľať v tom, aby získali takúto mocnú zbraň. Po USA sa to podarilo najprv Sovietskemu zväzu a potom tiež Spojenému kráľovstvu.

Kým USA či Sovietsky zväz si mohli dovoliť prevádzať testy na svojich územiach, v prípade Spojeného kráľovstva to bolo z dôvodu veľkosti a hustoty zaľudnenia britských ostrovov problém. Briti sa preto obrátili na Austráliu, ktorá súhlasila.

V rokoch 1952 až 1963 bolo teda v Austrálii odpálených 12 jadrových bômb. Na ostrove Montebello to boli tri a ďalšie na pevninskej Austrálii, a to dva na Emu Field a sedem v Maralinge.

Podkritické testy

Okrem týchto jadrových výbuchov však boli vykonané aj stovky „podkritických“ testov. Tie boli zamerané na testovanie výkonu a bezpečnosti jadrových zbraní či ich komponentov. Skúšky zvyčajne zahŕňali odpálenie jadrovej zbrane konvenčnými výbušninami.

Avšak aj pri týchto podkritických testoch sa uvoľňovali rádioaktívne materiály. Testy Vixen B spôsobili rozptýlenie 22,2 kilogramu plutónia a viac ako 40 kilogramov uránu po vyprahnutej austrálskej krajine. Atómová bomba podkritickým testom nevybuchla takým štýlom, ako poznáme výbuchy atómových bômb, ale bola v podstate výbuchom bežnej trhaviny rozmetaná po okolí.

Výsledkom týchto testov bola dlhodobá rádioaktívna kontaminácia životného prostredia. Celý rozsah znečistenia sa zistil až v roku 1984, keď bola pôda vrátená jej tradičným vlastníkom – ľudu Maralinga Tjarutja.

Horúci zemiak

Napriek snahám o vyčistenie zostáva veľké množstvo plutónia a uránu v Maralinge. Väčšina tohto materiálu je tu prítomná vo forme drobných rádioaktívnych zrniečok rozptýlených v pôde, ktorých priemer je často menší ako jeden milimeter.

Keďže plutónium má polčas rozpadu 24 100 rokov, tento problém je stále od testu Vixen B v roku 1963 mimoriadne akútny. Plutónium emituje alfa častice, ktoré môžu poškodiť DNA, ak sa dostane do organizmu, napríklad pri jedení, pití či dýchaní.

Aj keď v pôvodnom stave sú častice plutónia či uránu skôr neaktívne, v priebehu času, keď sú vystavené atmosférickým podmienkam, môžu zvetrávať a uvoľňovať sa viac do okolia.

Až do Queenslandu

Donedávna sa vedelo iba veľmi málo o vnútornom zložení týchto drobných častíc. Doktorka Megan Cook, hlavná autorka opisovanej štúdie, sa problému chytila a zistila, že plutónium z testu sa atmosférickými prúdmi dostalo až do Queenslandu vzdialenom 1 500 kilometrov.

Veľká časť plutónia a uránu je distribuovaná v malých častiach s veľkosťou medzi niekoľkými mikrometrami a niekoľkými nanometrami alebo je rozpustená v zliatinách železa a hliníka. Doktorka objavila tiež zlúčeninu plutónium-urán-uhlík, ktorá by sa za prítomnosti vzduchu veľmi rýchlo rozpadla, ale ktorú kovová zliatina udržiavala v stabilnej forme. To naznačuje, že častice vznikli ochladením kvapiek horúceho kovu z mraku po výbuchu.

Skúška poukazuje aj na iné incidenty

Vedci tvrdia, že ich výsledky naznačujú to, že prirodzené chemické a fyzikálne procesy vo vonkajšom prostredí môžu dlhodobo spôsobovať pomalé uvoľňovanie plutónia. A toto plutónium bude možné časom nájsť aj vo voľne žijúcich divokých zvieratách v oblasti.

Poučenie z tohto prípadu sa neobmedzuje iba na vnútrozemskú Austráliu. Je to tiež užitočné pre pochopenie explózii tzv. špinavých bômb alebo podkritických výbuchov jadrových zariadení. Takéto udalosti sa už stali. Patrí sem nehoda B-52, pri ktorej sa udiala konvenčná detonácia termonukleárnej bomby v blízkosti španielskeho Palomares v roku 1966, tiež v Thule v Grónsku v roku 1968 a napokon aj výbuch jadrovej rakety a následný požiar na leteckej základni McGuire v USA v roku 1960.

Pri uvedomení si toho, že po celom svete sa nachádzajú aj dnes tisícky aktívnych jadrových zbraní, je desivé aj uvedomenie si rizika, ktoré z nich vyplýva a to aj vtedy, ak by neboli odpálené.

Pozri aj:

Pokazili, čo mohli: Americký najhorší atómový test spôsobil ekologickú katastrofu, miesto je dodnes neobývateľné