Vodca Richard Shiffer pred svojou smrťou oznámil, že sa povýšil na úroveň Boha. Dvom verným stúpenkyniam sa zveril, že sa musí oslobodiť od svojho tela. A tak mu dopomohli k smrti – presvedčené, že jeho telo po akte zmizne a on sám transcenduje do inej sféry existencie.
Lenže to sa nestalo a obidve ženy boli namiesto toho obžalované z vraždy. Médiá o tomto prípade začali hovoriť ako o prípade „kutnohorskej sekty“ a diskusie zaplavila vlna pohoršenia. Ľudia sa pýtali, ako môže byť niekto taký hlúpy a uveriť podobným nezmyslom. Tvrdili, že oni by nikdy neskončili ako obžalované – zubárka a vysokoškolská pedagogička –, ktoré plnili vodcovu „božskú“ víziu.
Lucie Strachová, zakladateľka platformy Zmagořená, sledovala proces a v duchu si opakovala jedinú vec. Vedela, že ak by verejnosť poznala kontext, ľudia by si na adresu týchto žien odpúšťali svoje ostré súdy. A vedela to, pretože sama strávila pod vplyvom Richarda Shiffera 18 rokov svojho života.
Raz týždenne za ním dochádzala a tiež aj časť jej rodiny, vrátane matky, sestry a starej mamy. „Mala som pocit, že im (obžalovaným) toho veľa dlžíme,“ prezradila. A rozhodla sa pre zásadnú vec: ukázať, že podľahnúť Richardovi nebola známka hlúposti, ale výsledok rafinovanej, tvrdej a rokmi utvrdzovanej manipulácie.
Jej cieľom je dnes jediné: rozprávať, vysvetľovať a prinášať fakty. Lebo iba tak sa dá pochopiť, prečo ľudia odovzdávajú ľuďom, akým bol Richard Shiffer, nielen dôveru, ale aj slobodu a schopnosť samostatného rozhodovania. A o tom, na čo všetko by si mal dať pozor úplne každý z nás, porozpráva v našom rozhovore.
O takýchto skúsenostiach by mnoho ľudí mlčalo. Ty si nielenže nemlčala, ale aj ukázala svoju tvár. Pamätáš si moment, keď si si povedala, že prišiel ten pravý čas?
Nepamätám si konkrétny moment, myslím, že to bolo pre mňa oveľa ľahšie z dôvodu, že som vystupovala anonymne. Najprv prostredníctvom textov, a pretože o tom, čo som zažila alebo videla, píšem tak akosi prirodzene, neprišlo mi to zvláštne a ani to toľko ľudí nesledovalo.
Potom som postupne začala pridávať fotky bez tváre. Celé to bol proces, pri ktorom som sa postupne adaptovala až do bodu, keď odhalenie identity nebol pre mňa problém, ale niečo, čo som vyslovene chcela. Svoju tvár som ukázať naozaj chcela a začalo byť skôr nekomfortné – a ťažší bol aj samotný proces tvorby videa –, keď som sa neustále schovávala. Okrem toho mi to začalo prekážať z princípu, hlavne keď som neustále opakovala, že sa nemáme za čo hanbiť.
Bol to teda taký pozvoľný proces, ktorý nebol v ničom nepríjemný.
Obraz o členoch sekty v médiách je strašný – buď pobehujete niekde po lese ako kukuričné deti na štýl Midsommar, alebo ste Mansonovi vrahovia. Aká bola realita v tvojej skupine? Akí ľudia navštevovali Richarda?
Táto téma je hrozne dôležitá a veľmi rada by som o tom rozprávala viac. Zatiaľ neviem, akú formu pritom zvoliť, ale úplne s tebou v tomto súhlasím.
Čo sa týka tej mojej skupiny, nikto z nich nezapadal do toho stereotypu, ktorý si človek predstaví.
Možno práve preto sme sa so sektou vlastne neidentifikovali. Všetci sme vedeli, čo znamená termín sekta. Pravdepodobne každý z nás by bol schopný povedať, aké veci s tým súvisia. No a asi každý z nás by si predstavil člena sekty podobne ako v médiách – a práve preto sme sa s tým možno neidentifikovali.
My sme žili normálne životy. Moji kolegovia by v živote nepovedali, že som bola súčasťou niečoho podobného. Nijako inak som sa neobliekala, do práce sme to neťahali. Okrem toho ranného pitia instantu (proteínový nápoj) či kľukovania – na to sa ma asi ľudia pýtali úplne najviac – sme neboli odlišní od zvyšku spoločnosti.
Naše premýšľanie sme nevystavovali na obdiv.
V sekte si bola veľa rokov. Počas nich ten život určite nebol lineárny. Rada by som sa zamerala na obdobie, kedy si začala byť mysľou naozaj oddaná – koľko času si vtedy trávila s liečiteľom, napríklad v rámci jedného týždňa?
Aj to mi príde ako niečo, čo nespĺňa prvky toho, čo si predstavíš pod sektou. Moje stretnutia s vodcom boli vždy obmedzené na pol hodinu liečenia týždenne.
Ak poviem, že sme si za 18 rokov poslali desať SMS správ, preháňam. Ak sa už čosi podobné stalo, väčšinou som písala ja a prosila ho o pomoc, pretože mi bolo veľmi zle, pričom on mi napríklad ani neodpísal. Ale my sme, samozrejme, počítali s tým, že o tom vie.
Až na konci som sa s ním videla raz mimo liečenia. Bolo to asi mesiac-dva pred jeho smrťou na jednom z tých výjazdov. Boli aj členovia, ktorí s ním trávili oveľa viac času – tie výjazdy sú dnes taká známa vec, ale ja som tam bola pozvaná len raz.
Čiže celých 18 rokov bol môj kontakt obmedzený na liečenie a občas, keď mi bolo veľmi zle, som prišla ešte raz – čiže dvakrát za týždeň. Moja hlava však bola účastná neustále. Viac než fyzický kontakt zohrávalo úlohu, ako veľmi som naňho bola naviazaná. „Čo si o tom myslí on? Čo by bolo správne?“
Môžem povedať, že v tomto kontexte som premýšľala 24/7.
Z veľkej časti si myslím, že to na mne vôbec nebolo badať práve preto, ako málo som bola účastná fyzicky.
Prečo ste vaše myslenie nešírili? Mali ste to zakázané, alebo si to považovala za niečo intímnejšie, o čom hovoriť s ostatnými jednoducho nechceš?
Na začiatku to bolo určite o tom, že o liečiteľovi sa nehovorí. Tajný bol on aj naše stretávky. Bolo dôležité, aby o tom nevedeli ani naši susedia a od začiatku bol naratív, že sme tajní a on nechce, aby sa o ňom dozvedela verejnosť. To ti zase len pridávalo pocit kredibility – že nemá ani Instagram a naozaj berie len tých, ktorí to „myslia vážne“. Mali sme pocit, že mu môžeme viac dôverovať.
Neskôr sa to rozvíjalo hlavne tým, že sa postupne prehlbovala hranica medzi nami a verejnosťou.
Mohla to byť pokojne rodina, ale tá hranica medzi našimi myšlienkami začala byť obrovská. Radšej sme si to nechávali pre seba, už to bolo intímne.
Samozrejme, zažila som aj momenty zamilovanosti, kedy som tie myšlienky vyslovene šíriť chcela. Naberieš pocit, že tým môžeš niekomu pomôcť, pretože vieš o dosť viac než on. No a potom človek, samozrejme, narazil. A prišli myšlienky na spôsob, že „s nimi sa o tom predsa aj tak nedá rozprávať“ – že to nemá význam.
Pre Richarda si bola ochotná odstrihnúť sa takmer od celej rodiny. Ak by si sa mala zamyslieť nad obdobím, keď si mu bola najviac oddaná, existuje niečo, čo by si preňho hypoteticky nespravila?
Ja väčšinou hovorím, že nie, hoci to nie je úplná pravda. S mamou som totiž vzťahy neprerušila.
Nebolo to však preto, že by som si vtedy myslela, že rodina je nejako veľmi dôležitá. To už pre mňa bolo dávno pasé. Skôr som mala pocit, že v tej Kutnej Hore potrebujem mať niekoho, kto mi pomôže, ak ochoriem, alebo budem niečo potrebovať. A mama bola jediná, na koho som sa mohla obrátiť.
Mama, pretože cítila veľký pocit viny za to, ako sa v detstve správala – čo bolo pritom samo osebe značne nafúknuté –, sa mi snažila veľmi pomáhať. V tomto ohľade som teda premýšľala skôr prakticky. A hlavne, stále som mala v hlave to, že síce teraz môžem povedať „nie“ a prejde mi to, ale o pár mesiacov mi to už neprejde.
Vedela som, že to raz príde. Bola tam podmienka, že ak nie, nebudem sa môcť ďalej rozvíjať.
Takže áno, od mamy som sa úplne neizolovala, ale vedela som, že stojím na mieste. Tá stopka u mňa teda bola, ale dočasná.
To je presne to – že človek možno v jednom momente ešte nie je schopný spraviť taký krok, ale o pár mesiacov, keď už je viac spracovaný a pod väčším tlakom, tak áno. Lebo ti stále hovorí, že ak to nespravíš, budeš roky stagnovať. A ty to nechceš, pretože už aj tak máš pocit, že si stratila strašne veľa času. Neustále ti pripomína, že už máš hrozne veľa rokov. Väčšina tých žien tam nemala priateľa, deti, a vštepovalo sa nám, že potrebuješ „dokonalé partnerstvo“, inak umrieš sama. Takže asi tak. Teraz možno nie – ale o rok už áno.
Keď sa presunieme ešte skôr v čase – od koho sa ťa snažil izolovať najskôr? Boli typy osobnosti, ktoré mu vyslovene nevyhovovali a chcel, aby si sa týchto ľudí zbavila?
Kamarátky v tomto ohľade neboli veľmi extrémne. Asi aj preto, že o detailoch nikdy nevedeli. V rodine to bolo trochu zložitejšie – ľudia z rodiny tam chodili a priamo sa s ním stretávali. A problém sa väčšinou objavil vo chvíli, keď ich prepustil alebo vyhodil. Vtedy sa vytvoril naratív, že sú proti nemu, aj keď k nemu sami predtým chodili.
Napríklad babička si vždy myslela svoje, hoci to nehovorila nahlas. Ona vždy chcela mať istotu aj v tej západnej medicíne a chodila, napríklad, na kontroly k lekárovi. Keď ju vyhodil, bol jej hlas ten, ktorý bolo najviac počuť. Bohužiaľ, nám to nepomohlo otvoriť oči. Skôr sme nabrali pocit, že je to presne tak, ako hovorí Richard – že chyba je v nej.
Takže ste sa museli odstrihnúť od ľudí, ktorí ho sklamali.
Áno. Často to pritom bolo tak, že ľudí odstrihol, pretože ich toľko naraz nezvládal, chcel si nejakým spôsobom uľaviť, alebo chcel namiesto nich prijať niekoho iného. Aj mňa prijal tak, že musel niekoho iného prepustiť. On nechcel naberať viac a viac ľudí – práve naopak, chcel pri sebe len vybraných.
Je úplne možné, že prepustil babičku, aby som mala miesto ja.
Myslím, že veľa ľudí, ktorých prepustil, už malo nejaké negatívne myšlienky. V momente, keď sa ich zbavil, ich mohli konečne zo seba dostať. Lenže bolo už neskoro.
Mala si pocit, že ak nebudeš žiť podľa jeho odporúčaní, tak bude ohrozené aj tvoje zdravie a celkový stav?
Určite. Po prvé, bolo tam riziko, že ťa vyhodí – pretože ak to nedodržiavaš, tak ti venuje zbytočnú energiu a radšej ju bude vkladať do niekoho, kto jeho podmienky splní. Tiež som sa často dostala do bodu, že ak som ochorela, mala som pocit, že je to ozvena môjho zlého premýšľania a správania.
On často hovoril, že choroby a menšie zdravotné problémy vkladá do nášho tela ‘za trest’.
Okrem toho tam bolo riziko, že nebudeš dosť obľúbená a zostaneš v nemilosti. Všetko sa to prepájalo – ak by ma, napríklad, začalo bolieť hrdlo, automaticky by sa mi to spojilo s tým, že som fajčila. Že by som si zafajčila naozaj, si v tej dobe ani nedokážem reálne predstaviť. Ale ak by som fajčila a o mesiac neskôr by ma rozbolelo hrdlo, myslela by som si, že to je určite z toho.
Mám tu jednu otázku, o ktorej som pred naším rozhovorom veľmi váhala, či ti ju vôbec položím. Zároveň si myslím, že je nutné, aby verejnosť pochopila aj tento aspekt fungovania v sekte. Je niečo, čo ti z tohto obdobia dnes chýba? Pociťuješ, že si prišla o niečo, čo sa nedá získať inde?
Momentálne už asi nie. Ale ešte pred rokom by som povedala, že je to hromada vecí. Minimálne to bola tá istota. Ten pocit je nenahraditeľný, aj keď dnes viem, že to bola len ilúzia.
View this post on Instagram
Istota, že sa mi nemôže nič stať. Že moje zdravie je vždy nejako „zabezpečené“. Aj keby prišla takzvaná nevyliečiteľná choroba, on ju predsa dokáže vyliečiť – pokiaľ budem dostatočne poslušná a budem robiť to, čo povie. Mala som pocit, že si viem uňho zaistiť, že sa mi nič nestane. A povedala by som, že práve zmieriť sa so stratou tejto istoty zdravia bolo pre mňa mimoriadne ťažké. Veď kto by ju nechcel.
Okrem toho som veľmi dlho bojovala s tým, že mám vôbec chodiť k lekárom. Nedôvera k nim vo mne zostáva dodnes – je to stále proces.
A po druhé – aj keď je to úplná hlúposť – tá istota výberu.
Vďaka Richardovi som presne vedela, akou značkou si mám umývať zuby.
Som typ človeka, ktorého nebaví vyhľadávať si takéto veci sám. Niekto si rád robí prieskum, aby mal to najlepšie. Ja by som to tiež rada mala, ale nechcelo sa mi tým zaoberať. A pri ňom som nemusela, dostala som to, čo je pre mňa najlepšie. Bolo ťažké o to prísť.
Písala som o tom aj na svojom profile, a keď mi ľudia odpovedali, že si veci vyberajú náhodne, napríklad podľa ceny alebo farby, bola som úplne hotová. Pre mňa bolo ťažké vôbec pochopiť, že sa dá žiť aj takto. Doteraz by som bola ochotná obetovať kúsok vlastnej slobody, len aby som tieto veci riešiť nemusela. Na konci je, samozrejme, tá druhá alternatíva oslobodzujúcejšia. Ale úprimne – kto by nechcel žiť s pocitom, že má to najlepšie a nikdy neochorie?
A čo moment pocitu slobody, ktorý ťa zasiahne aj na emočnej úrovni? Také to uvedomenie si, že celá táto fáza života skončila a už sa nevráti? Nastalo niečo také?
Nad týmto som dosť premýšľala, ale konkrétny moment asi nemám. Bol to postupný proces – jednak sa do toho dostať, ako aj dostať sa preč.
Objavujú sa pocity vďačnosti a úľavy, ale neprišiel žiadny „wau efekt“, žiadne: „Jéj, už to skončilo.“
Možno je to aj tým, že stále bojujem s pocitom, že z toho ešte nie som úplne vonku.
Občas mám dojem, že som to všetko neudupala a niečo z toho vo mne stále je. Realisticky to tak asi aj bude. A možno som ešte na veľa vecí ani nenarazila, pretože som sa s nimi nemusela konfrontovať. Napríklad koncepty ako partnerstvo či svadba mi začali dochádzať až vtedy, keď som už mala partnera.
To sú veci, na ktoré v bežnom živote nenarazíš, kým neprídu samy. Až vtedy si povieš: „Fíha, ja som vlastne nikdy o svadbe nepremýšľala.“ A zrazu mi to prišlo skvelé. Možno keď prídu deti, otvorí sa ďalšia takáto bublina.
A znovu budem premýšľať nad tým, čo vo mne je naozaj moje – a čo nie.
Nahlásiť chybu v článku