wikimedia.org/wikimedia.org

/ 85 / Matej Mensatoris
Spojené štáty americké boli v roku 1961 na pokraji toho, že by ich veľká časť bola totálne zničená vodíkovou bombou. Paradoxne by si za to mohli sami.

Ak sa povie hrozba výbuchu atómovej bomby, automaticky si všetci spomenieme na koniec 2. svetovej vojny a na bombardovanie japonských miest Hirošimy a Nagasaki. Avšak incidentov s atómovými zbraňami bolo niekoľko a paradoxne, mohli spôsobiť oveľa väčšiu deštrukciu, ako tieto dve bomby. Počas studenej vojny museli piloti často lietať s plnou výzbrojou atómových bômb, z dôvodu, aby si na to vojaci a posádka zvykli. No keď nastal technický problém na lietadle, potom situácia bola o to vypätejšia.

Skoro ráno, 24. januára 1961 vzlietol americký bombardér B-52G Stratofortress na rutinný let. Tak ako zvyčajne, aj teraz sa lietalo s ostrou muníciou, čo v tomto prípade znamenalo, že lietadlo malo vo svojom trupe uschované dve obrovské vodíkové bomby Mark 39.

MK-39 Nuclear Bomb

Tieto termonukleárne atómové bomby boli dlhé vyše 3 a pol metra a každá vážila takmer 3 tony. Najdesivejšia na nich je ale ich sila. Tá je na úrovni až 3,8 milióna ton TNT. To znamená, že jedna takáto bomba má silu až 250x väčšiu, ako bomby zhodené na Hirošimu či Nagasaki. Takéto bomby boli samozrejme aj testované, pozrite si náš starší článok, ktorý zobrazuje tie najsilnejšie jadrové testy.

Keď bombardér pri svojom lete míňal mestečko Goldsboro v Severnej Karolíne, začali problémy. Bombardér sa začal doslova rozpadať. Najprv začalo len unikať palivo, potom ale lietadlu odpadol chvost a stalo sa tak neovládateľným. Posádka stratila nad lietadlom kontrolu a bolo jasné, že lietadlo havaruje. Ako sa lietadlo rozpadávalo, odpadol aj kryt, ktorý držal obidve nukleárne bomby a tie z lietadla vypadli.

Lietadlo havarovalo a posádka žiaľ neprežila. Okamžite sa zahájilo pátranie po stratených vodíkových bombách. Jedna bola nájdená veľmi rýchlo. Ako vypadla z lietadla, otvoril sa padák a bomba sa zachytila na strome. Americká armáda bombu rýchlo naložila na kamión a presunula do bezpečia. Horšie to však bolo s druhou bombou.

wkimedia.org

Pri nej zlyhal padák a bomba sa nebezpečne rútila na Zem. Pri náraze do bahnitého terénu sa rozbila na kusy a ako sa neskôr ukázalo, bol zázrak že neexplodovala. Americkej armáde trvalo celý týždeň, kým našli pokrčenú bombu v bažine, teda aby sme boli presní, len jeden z jej stupňov. Avšak jej aktívna časť plná plutónia nebola nájdená.

wikimedia.org

Pri analýze nájdených častí bomby sa zistila hrozivá skutočnosť. Na bombe zlyhalo takmer všetko. Konštruktéri bomby samozrejme počítali aj s takouto možnosťou aká sa tu udiala, a preto boli bomby vybavené siedmimi stupňami, ktoré mali zabrániť náhodnému odpáleniu. Avšak analýza odhalila, že až 6 stupňov bolo porušených a to, že bomba neexplodovala bolo vlastne obrovské šťastie. Posledný stupeň, jednoduchý nízkonapäťový spínač, ktorý by sme mohli odľahčene prirovnať k dynamu na bicykli nezlyhal, a tým zabránil katastrofe neuveriteľných rozmerov.

Ak by bomba vybuchla, všetko v okruhu 30 kilometrov by bolo totálne zničené a zrovanané so zemou. Ľudia ani nič živé by nemalo šancu prežiť. Následný atómový spád z výbuchu by zasiahol Washington, Baltimore, Philadephiu a tiež New York. Amerika by sa tak navždy zmenila.

Nukemap

„To, že bomba nevybuchla, bola vlastne náhoda. Osud miliónov Američanov stál doslova na dvoch káblikoch“, uvádza Robert McNamara americký minister obrany v roku 1963 v odtajnených dokumentoch.

Američania incident dlhodobo popierali a nechceli pripustiť, že došlo k ohrozeniu bezpečnosti. Až odtajnené dokumenty z pred niekoľkých rokov ukázali, že Spojené štáty americké stáli pred jadrovou apokalypsou, ktorú si mohli zapríčiniť sami.

Ako sme ale vyššie spomínali, druhá bomba sa rozbila na niekoľko častí a jedna časť – tá ktorá obsahovala plutóniovú nálož, nebola nájdená a bola pochovaná hlboko v bažinách, približne 30 až 60 metrov pod povrchom. Vodíková bomba, aká bola aj táto, funguje na princípe, že sa odpáli klasická štiepna atómová bomba, podobná, aká bola zhodená na konci vojny na japonské mestá. Tá ale následne v bombe spustí zlučovanie jadier vodíka, ktoré uvoľnia oveľa väčšiu energiu. Vďaka tomu, môžu byť vodíkové bomby aj tisícnásobne silnejšie, ako bomby zhodené na Hirošimu či Nagasaki.

Americká armáda usúdila, že táto nálož je navždy stratená a pochovaná v bahne. Preto sa rozhodla, že radšej odkúpi pozemok, kde sa bomba pravdepodobne nachádza a urobí z neho ochranné pásmo. Miesto však nie je oplotené ani nijako zabezpečené, a tak sa pokojne môžete poprechádzať na mieste, kde sa len niekoľko metrov pod povrchom nachádza nukleárna nálož.

Pozri aj: Prežili by ste to? Takto by to vyzeralo, keby vybuchla atómová bomba v centre Bratislavy a v iných slovenských mestách

interez.sk (Matej Mensatoris), businessinsider.com

 


Komentovať (0)