Katastrofa priehrady Vajont: Prívalová vlna mala silu ako dve hirošimské bomby. Zabila 2 000 ľudí, telá trhala na kusy

V severotalianskej dedinke Longarone a jej okolí bol v stredu 9. októbra 1963 daždivý večer, keď sa o 22:39 vzniesla ponad blízku vodnú nádrž 200 metrov vysoká vlna a do pár minút so sebou zmietla všetko vrátane tisícok ľudských životov. Katastrofa na priehrade Vajont je dodnes opisovaná ako jedna z najtragickejších udalostí v histórii ľudstva. 

Projekt priehrady Vajont existoval na papieri už pred približne 100 rokmi, pričom výstavba začala v roku 1956. Pôvodný projekt predstavoval stavbu, ktorej výška dosiahne 202 metrov a objem nádrže bude 58,2 milióna m³.

Vodná nádrž mala zabezpečiť dostatočnú zásobu vody na výrobu elektrickej energie pre mestá ako Miláno, Turín, Benátky či Modena, ktoré približne dvakrát do roka trpeli nedostatkom energie v dôsledku vyschýnania tokov rieky Piava. Vajont bol excelentný megalomanský projekt, ktorý mal vyriešiť všetky vtedajšie komplikácie s energiou.

Neskôr sa však plány zmenili a konštruktéri postavili nádrž vysokú 261,6 metra. Prirodzene, zmenil sa tým aj objem nádrže, ktorý po zväčšení predstavoval takmer trojnásobok pôvodnej hodnoty, konkrétne až 168,715 mil. m³. S novou výškou sa z Vajontu stala vtedy úplne najvyššia vodná priehrada na planéte, pričom rekord jej vydržal 5 rokov. V roku 1964 ju prekonala priehrada Grande Dixence Dam vo Švajčiarsku, ktorá merala až 285 metrov, píše Environmentandsociety.

Komplikácie a nesúlad od samého začiatku

Na hore Monte Toc v povodí rieky Piava sa tak začala rada geologických prieskumov, testov a nákresov toho, ako by to vo finále mohlo vyzerať. Paradoxne, aj keď išlo o veľmi rizikový druh stavby, ktorý zahŕňal vysťahovanie niektorých obcí a veľký zásah do okolitého územia, všetky pôvodné plány prešli v komisiách na prvýkrát aj napriek tomu, že väčšina členov daných výborov sa nemohla zúčastniť pre účasť v druhej svetovej vojne.

Projekt síce dostal zelenú aj od Mussoliniho vlády, no až do roku 1943 nebol schválený. Napriek všetkým pochybnostiam a kontroverziám sa však v roku 1956 začalo s výstavbou projektu, ktorý investori hnali rýchlo dopredu, píše Britannica. Začiatok celej stavby bol teda dosť zložitý a zdĺhavý, čo platilo aj o procese výstavby. Technici museli projekt každú chvíľu nejako meniť, keďže pri osádzaní mohutnej betónovej opory medzi dva skalné masívy prichádzalo k zosunom skál aj pôdy.

Prvý zosun prišiel ešte roky pred katastrofou