Foto: VENET01, CC BY-SA 4.0, via Wikimedia Commons / Profimedia

Straty na životoch i majetkoch boli devastujúce.

V severotalianskej dedinke Longarone a jej okolí bol v roku 1963 daždivý októbrový večer, keď sa o 22:39 vzniesla ponad blízku vodnú nádrž 200 metrov vysoká vlna a do pár minút so sebou zmietla všetko vrátane tisícok ľudských životov. Katastrofa na priehrade Vajont je dodnes opisovaná ako jedna z najtragickejších udalostí v histórii ľudstva. 

V článku o priehrade Vajont sa dočítate aj:

  • aké pochybnosti sprevádzala výstavba;
  • čo zlyhalo pri uvoľnení pôdy;
  • aké následky si vyžiadala táto tragédia;
  • čo sa dialo bezprostredne po nehode;
  • čo je s priehradou teraz.

Projekt priehrady Vajont existoval na papieri už pred približne 100 rokmi, pričom výstavba začala až v roku 1956. Pôvodný projekt predstavoval stavbu, ktorej výška dosiahne 202 metrov a objem nádrže bude 58,2 milióna m³.

Priehrada po dokončení, foto: VENET01, CC BY-SA 4.0, via Wikimedia Commons

Táto vodná nádrž mala zabezpečiť dostatok zásob vody na výrobu elektrickej energie pre mestá ako Miláno, Turín, Benátky či Modena, ktoré približne dvakrát do roky trpeli nedostatkom energie kvôli vyschýnaniu tokov rieky Piava. Vajont bol teda excelentný megalomanský projekt, ktorý mal vyriešiť všetky vtedajšie komplikácie s energiou.

Výstavba mostu, foto: VENET01, CC BY-SA 4.0, via Wikimedia Commons

Neskôr sa však plány zmenili a konštruktéri postavili nádrž vysokú 261,6 metrov. Prirodzene, zmenil sa tým aj ponúkaný objem nádrže, ktorý po zväčšení predstavoval takmer trojnásobok pôvodnej hodnoty, konkrétne až 168,715 mil. m³. S novou výškou sa z Vajontu stala vtedy úplne najvyššia vodná priehrada na planéte, pričom rekord jej vydržal 5 rokov. V roku 1964 ju prekonala priehrada Grande Dixence Dam vo Švajčiarsku, ktorá merala až 285 metrov, píše Environmentandsociety.

Komplikácie a nesúlad od samého začiatku

Na hore Monte Toc v povodí rieky Piava sa tak začala rada geologických prieskumov, testov a nákresov toho, ako by to vo finále mohlo vyzerať. Paradoxne, aj keď išlo o veľmi rizikový druh stavby, ktorý zahŕňal vysťahovanie niektorých obcí a veľký zásah do okolitého územia, všetky pôvodné plány prešli v komisiách na prvýkrát aj napriek tomu, že väčšina členov daných výborov sa nemohla zúčastniť kvôli účasti v druhej svetovej vojne.

Základné technické parametre nádrže Vajont: 

  • Výška: 261,6 metra
  • Dĺžka: 160 metrov
  • Šírka hrádze (vrch): 3,4 metra
  • Šírka hrádze (spodok): 27 metrov
  • Maximálny objem nádrže: 168,715 mil. m³

Projekt síce dostal zelenú aj od Mussoliniho vlády, no až do roku 1943 nebol schválený. Napriek všetkým pochybnostiam a kontroverziám sa však v roku 1956 začalo s výstavbou projektu, ktorý investori hnali rýchlo dopredu, píše Britannica. Začiatok celej stavby bol teda dosť zložitý a zdĺhavý, čo platilo aj o procese výstavby. Technici museli projekt každú chvíľu nejak meniť, keďže pri zasadzovaní mohutnej betónovej opory medzi dva skalné masívy prichádzalo k zosunom skál aj pôdy.

Prvý zosun prišiel ešte roky pred katastrofou

Autori a konštruktéri projektu si boli istí, že z Vajontu spravia svetový unikát a budú lídrami v energetike. Keďže celá táto vodná nádrž bola plánovaná v rokline, ktorá je dobre známa svojou geologickou nestabilitou, prvé vážnejšie problémy sa ukázali ešte počas výstavby.

Priehrada dnes, foto: VENET01, CC BY-SA 4.0, via Wikimedia Commons

V novembri 1960 totiž prišlo k prvému zosunu pôdy, kedy sa do nádrže zrútilo 700-tisíc m³ skalného masívu. Úmrtia pracovníkov, poškodenie nádrže a veľký výkričník pred tým, čo by sa mohlo stať pri väčšom zosuve. Inžinieri tak dali okolitým univerzitám a inštitúciám za úlohu vypracovať simulácie, aké riziko hrozí pri potenciálom zosuve. Žiaden z nápadov však nerátal s tým, čo sa stalo o tri roky neskôr.

Aj keď zosuny pôdy nie sú v Alpách ničím výnimočným, pri výstavbe a údržbe priehrady Vajont to nebrali dostaročne do úvahy a vedenie stavby aj energetickej spoločnosti odmietalo pristúpiť k verzii, že príde k takémuto masívnemu zosunu, píše Forbes.

9. október 1963

Nádrž sa oficiálne spustila v roku 1961, pričom na častejšej báze bola vypúšťaná a znova naplnená, aby sa predišlo riziku oslabenia okolitých skalných masívov. Keďže išlo o stavbu, ktorá spôsobovala vrásky a vyvolávala otázniky už dlhé roky, nikto si nemohol byť istý, kde sú jej limity.

Sutiny dedín po katastrofe, foto: Profimedia

Na prelome leta a jesene 1963 postihli túto alpskú roklinu masívne dažde a hladina nádrže sa prudko dvíhala. V stredu 9. októbra, tesne po 22:00, bola nádrž zaplnená na 235 metrov a objem vody predstavoval približne 135 miliónov m³.

O 22:39 zaznamenali gigantický zosun skalného masívu o veľkosti 270 miliónov m³, ktorý z hory Monte Toc padal rýchlosťou 110 km/h. Keďže išlo o takmer dvojnásobok vtedajšieho objemu vody v nádrži, zosun spôsobil masívne vymrštenie vody, pričom stovky pracovníkov nádrže bolo už v tej chvíli mŕtvych. Ak ich nezasiahla priamo voda, tak ich zmietla smršť kameňov a pôdy.

Nad nosnou stenou nádrže sa tak vztlakom vyformovala takmer 200 metrov vysoká vlna o objeme približne 25 miliónov m³ vody, ktorá sa valila priamo na dediny Longarone, Pirago, Villanova, Rivalta a Fae. Pre porovnanie, také množstvo vody by zaplnilo 14 569 plaveckých bazénov.

Hora poznačená zosunom masívu, foto: The original uploader was Robmontagna at Italian Wikipedia., CC BY-SA 3.0, via Wikimedia Commons

Prívalové tsunami zabilo za 15 minút viac ako 2 000 obyvateľov priľahlých obcí a voda zdevastovala všetko, čo jej stálo v ceste. Padajúca vlna nabrala tak enormnú silu, že po dopade na zem bola ničivejšia než atómová bomba, ktorá spadla na Hirošimu. Ako uvádza Interesting Engineering, tlaková vlna vzduchu bola tak silná, že obetiam doslova odfúklo všetko oblečenie, keďže niektorí boli nájdení úplne nahí.

Nezastaviteľná sila vody však podľa La Stampa doslova trhala ľudské telá. Z odhadovaných 2 000 obetí bolo v kotline nájdených len 1 500 tiel, z ktorých takmer polovicu sa nepodarilo pre rozsiahlu deformáciu fyzickej podoby rozoznať.

Hlavný inžinier sa radšej zabil, ako by mal ísť pred súd

Táto obrovská katastrofa zasiahla obletela rýchlo celý svet, keďže išlo o jednu z najväčších tragédií spôsobenej zosunom pôdy a následnou prívalovou vlnou. Po katastrofe bol Mario Pancini, inžinier projektu priehrady, predvolaný na súd, aby odpovedal na otázky týkajúce sa geológii oblasti pred výstavbou priehrady. Pred plánovaným súdnym procesom však spáchal samovraždu, píše portál History.

Múr priehrady po sprístupnení pre verejnosť, foto: Profimedia

State začal okamžite po katastrofe vlnu pomocných opatrení. Pre obyvateľov, ktorých sa podarilo zachrániť, vystavali nové obce, pričom aj pôvodne zničené mestečká dostali dotácie na opätovné vybudovanie. Na mieste tak vzniklo niekoľko tovární, podnikatelia dostali rôzne daňové a poplatkové úľavy, z čoho vznikla napríklad aj známa spoločnosť na výrobu spotrebičov Zanussi.

Čo sa týka zodpovedných osôb a firiem zo stavby, väčšina sa postavila pred súd a vypočula si rozsudok, ktorý ich zavrel na 21 rokov do väzenia. Dôvodom bola vražda z nedbanlivosti.

Dnes je z Vajontu atrakcia

Zasypaná a poškodená priehrada bezprostredne po katastrofe ukončila svoju prevádzku. Hrádza však vydržala túto katastrofu, ktorú neskôr UNESCO označilo za jednu z najhorších prírodných katastrofu spôsobených človekom a určite najväčšiu v histórii Talianska, píše BBC. Od roku 2002 je toto miesto otvorené pre turistov, pričom samotná stavba je stále udržiavaná, aj keď v súčasnosti neexistuje žiaden plán na jej využitie.

Pohľad z diaľky na Vajont, foto: Unsplash

Katastrofa na priehrade Vajont, ktorá sa nachádza necelých 100 km severne od Benátok, je aj po 59 rokoch stále veľkou lekciou pre celé ľudstvo, keďže nám to pripomína, že silu prírody netreba nikdy podceňovať. A zvlášť v situácií, kedy do nej výrazne zasahujeme aj našim dielom.

Najnovšie články