Lov veľrýb sprevádzal človeka od nepamäti. Inuiti, Briti, Vikingovia či obyvatelia Faerských ostrovov lovili najväčších cicavcov planéty stovky rokov a to najmä pre potravu, veľrybí tuk a pevné, mohutné kosti. Množstvo usmrtených zvierat však bolo až do začiatku 20. storočia pomerne udržateľné. To, čo sa však dialo v modernej histórii ľudstva doviedlo veľryby takmer k vyhubeniu a vyvrcholilo zákazom komerčného lovu týchto zvierat. Medzi prvé a najdesivejšie lovné stanice nepochybne patril Grytviken.
Grytviken je najväčšie sídlo zámorského územia Spojeného kráľovstva s názvom Južná Georgia a Južné Sandwichove ostrovy. Táto krajina sa nachádza uprostred Atlantického oceánu, asi 2000 km východným smerom od Ohňovej Zeme, najjužnejšieho cípu Južnej Ameriky. Grytviken sa nachádza v subarktickom pásme, ktoré je typické veľmi chladným podnebím. Vďaka slabému vetru, ktorý v tejto oblasti prevláda je „ostrovom“ života v inak nehostinnej oblasti. A navyše je prirodzeným miestom výskytu veľrýb, čo sem na začiatku 20. storočia priviedlo aj človeka.
Mesto bolo založené v roku 1904 nórsko-britským objaviteľom Carloom Antonom Larsenom. V rovnakom roku tu vznikla aj veľrybná lovná stanica, jedna z prvých v blízkosti pobrežia Antarktídy. V tom čase bol už lov veľrýb výnosným biznisom. Zo zvierat sa ďalej využívalo takmer všetko. Najcennejšími boli tuk – využívaný ako palivo do lámp či na výrobu mydla, mäso a kosti, ktoré sa používali pri výrobe korzetov. Lovná stanica Grytviken sa čoskoro stala desivým miestom plným mŕtvol a krvi.
Mesto Grytviken fungovalo ako lovná stanica dlhých 62 rokov. Za ten čas tu bolo zabitých asi 175 250 veľrýb, z ktorých bolo získaných asi 1 470 000 000 litrov veľrybieho oleja (tuku). V hrubom priemere tu teda každý deň pracovníci zabili asi 7 veľrýb žijúcich vo vodách v okolí ostrova. Ide však len o štatistiku. Lovná stanica totiž fungovala len počas letných mesiacov od októbra do marca (leto na južnej pologuli). Počas zimy v meste ostávalo len niekoľko pracovníkov, ktorí sa starali o udržanie mesta pod kontrolou. Podľa odhadov bolo teda na tomto mieste denne zabitých až 45 najväčších cicavcov planéty.
Život v Grytviken v prvej polovici 20. storočia nebol vôbec jednoduchý. Okrem náročnej práce, zápachu a hektolitrov krvi sa museli zamestnanci lovnej stanice potýkať aj s večným chladom. K dispozícii mali zamestnanci kostol, kino aj poštu, aby mohli byť v neustálom kontakte so svojimi blízkymi. V Grytvikene sa nachádzal aj obchod, v ktorom medzi najžiadanejšie patrila napríklad kolinská. Tá zamestnancom lovnej stanice však neslúžila na prekrytie zápachu z práce, ale na pitie. Obsahovala totiž alkohol, ktorý bol v meste od jeho vzniku zakázaný.
V druhej polovici 20. storočia trend využitia veľrybieho tuku a oleja poklesol. Do popredia sa totiž dostalo využívanie rastlinných olejov a tukov najrôznejších druhov. Lovné stanice veľrýb po celom svete znižovali svoju výrobu a Grytviken nebol výnimkou. Lov veľrýb tu skončil v roku 1966, teda o niekoľko rokov skôr ako bol medzinárodne komerčný lov veľrýb zakázaný. Ešte aj dnes však na tomto mieste môžete s údivom „obdivovať“ pozostatky jedného z najkontroverznejších a najdesivejších odvetví hospodárstva, ktoré človek vymyslel.
DailyMail, Wikipedia, fim2.uhk.cz
Nahlásiť chybu v článku