Nie každý dokáže vedome hýbať ušami. Tí, ktorí to dokážu, to občas využijú ako párty trik, ktorý sem-tam niekoho pobaví. Vedci však prichádzajú s novými zisteniami, ktoré vás prekvapia.
Máme v sebe fosílny pozostatok
Ako informuje The Guardian, schopnosť pohybovať ušami je pre mnohé zvieratá kľúčová a pomáha im prežiť. Vedci však zistili, že náznak podobnej schopnosti je ešte aj dnes možné badať aj u ľudí. Hovorí sa mu neurálna fosília. „Predpokladá sa, že naši predkovia stratili schopnosť pohybovať ušami približne pred 25 miliónmi rokov. Je ťažké povedať, prečo presne,“ vyjadril sa Andreas Schröer, hlavný autor výskumu.
Podarilo sa však preukázať, že nervové prepojenia na to slúžiace sú stále prítomné v určitej miere. To znamená, že náš mozog si zachoval niektoré štruktúry fungujúce na pohyb uší, aj keď už nie sú užitočné. V minulosti odborníci zistili, že pohyb svalov súvisí so smerom, odkiaľ zvuk prichádza. V niektorých prípadoch stále dochádza k aktivácii svalov, ak sa nejaký zvuk pokúšame zachytiť naozaj intenzívne, píše štúdia publikovaná v časopise Frontiers in Neuroscience.
Vedci požiadali 20 dospelých ľudí bez problémov so sluchom, aby počúvali audioknihu prehrávanú cez reproduktor v rovnakom čase ako podcast prehrávaný z rovnakého miesta. Tím vytvoril tri rôzne scenáre prehrávania. V najjednoduchšom bol podcast tichší ako audiokniha, s veľkým rozdielom vo výške hlasov. V najťažšom scenári sa prehrávali dva podcasty, ktoré boli dohromady hlasnejšie ako audiokniha, pričom jeden z podcastov bol prehrávaný s podobnou výškou hlasu ako audiokniha.
Dá sa to naučiť zámerne?
Každý z účastníkov mal na sebe súbor elektród, ktoré výskumníkom umožnili zaznamenávať elektrickú aktivitu produkovanú svalmi zapojenými do pohybov uší. Vedcov zaujímalo, ako budú reagovať svaly ľudí na snahu zachytiť z audioknihy čo najviac napriek rušivým vplyvom. Prirovnávajú to k tomu, ako keď sedíte v reštaurácii a snažíte sa zachytiť čo niekto hovorí v čase, keď je takmer prázdna alebo plná na prasknutie. Po každom pokuse boli účastníci výskumu požiadaní, aby sa pokúsili popísať, koľko úsilia museli na zachytenie audioknihy vynaložiť.
Výsledky ukázali, že vnímaná námaha účastníkov a to, ako často strácali schopnosť sústrediť sa na audioknihu, sa zvyšovala s postupujúcim scenárom od najľahšieho k najťažšiemu. Najväčšia aktivita bola zaznamenaná v svaloch, ktoré podporujú pohyb uší smerom nahor a von. Svaly pohybujúce ušami smerom dozadu boli najaktívnejšie vtedy, keď bol reproduktor umiestnený tak, aby zvuk prichádzal zozadu. Takmer nikto v štúdii nemal schopnosť zámerne hýbať ušami, išlo teda o podvedomé pohyby. Podľa Schröera však predchádzajúce výskumy ukázali, že hýbanie ušami je niečo, čo sa človek dokáže naučiť aj zámerne.
Nahlásiť chybu v článku