Dňa 11. marca 2011, teda presne pred 10 rokmi, postihla Japonsko najväčšia tragédia od 2. svetovej vojny. Paradoxne aj táto mala istý súvis s atómovou energiou. Kým v roku 1945 zhodenie atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki bolo spôsobené vojnovým konfliktom, o 66 rokov neskôr tragédiu spôsobila sila prírody.
11. marec 2011, 14:46
Dátum 11. marec bude v mysliach miliónov Japoncov rovnako tragický, ako dátumy 6. a 9. augusta 1945. Presne pred 10 rokmi o 14:46 miestneho japonského času nastalo zemetrasenie v mori asi 130 kilometrov východne od mesta Sendai na ostrove Honšú.
Zemetrasenie trvalo 6 minút a dosahovalo hodnotu až 8,9-momentového magnituda. Pre ilustráciu, je to najsilnejšie zemetrasenie zaznamenané v Japonsku a celosvetovo 4. najsilnejšie zemetrasenie.
Sprievodným javom takéhoto obrovského zemetrasenia je masívna vlna cunami. Tá najvyššia z 11. marca dosahovala výšku takmer 40 metrov a zúrivo sa hnala k japonskému pobrežiu. Aj keď Krajinu vychádzajúceho slnka chránili bariéry, s takou výškou vlny sa jednoducho nepočítalo.
V ďalších minútach vlny bičovali pobrežie Japonska a prenikali ďalej do vnútrozemia. Voda ničila, strhávala a brala so sebou všetko, čo jej stálo v ceste.
Podľa tokijskej univerzity sa podarilo zaznamenať najvyššiu vlnu ktorá dosahovala 38,9 metra. To je japonský rekord a ide o najväčšiu vlnu za veľmi dlhé obdobie. Väčšia zaznamenaná vlna vznikla pred 128 rokmi a bola vytvorený výbuchom sopky Krakatoa.
Bilancia katastrofy bola neuveriteľne tragická. Vyše 15-tisíc mŕtvych, vyše 5-tisíc zranených a vyše 9-tisíc nezvestných ľudí. Zničených bolo 125-tisíc budov a v dôsledku poškodených plynových potrubí vznikol celý rad požiarov. Celý ostrov Honšu sa v dôsledku zemetrasenia posunul o 2 a pol metra. Súčasné škody sú odhadované na 300 miliárd dolárov.
Väčšina obetí (65,2 %) boli starší ľudia vo veku 60 a viac rokov. Mnohokrát nestačilo, ani keď hľadali útočisko na vyvýšených miestach či na strechách budov. Toľko mŕtvych odrazu spôsobil problém, čo s telami, keďže tradične sa v Japonsku vykonáva kremácia. Tentoraz bolo potrebné pochovávanie do masových hrobov.
To však nebolo všetko, s čím sa Japonsko muselo potýkať. Vlna zasiahla aj významnú jadrovú elektráreň a jedna veľká katastrofa vystriedala druhú.
Malé zábrany vo Fukušime
Zemetrasenie a vlna cunami boli už samé o sebe veľkým problémom. V prefektúre Fukušima sa však na pobreží nachádzala jadrová elektráreň, na ktorú sa hnala cunami. Skladala sa zo šiestich ľahkovodných varných reaktorov typu BWR, ktoré poskytovala dokopy výkon 4,7 GW, čo z nej robilo jednu z najvýkonnejších elektrární na svete.
V čase zemetrasenia boli tri reaktory v prevádzke, na ďalších troch sa vykonávala údržba. Ihneď po zemetraseniach sa reaktory, ktoré boli v prevádzke automaticky zastavili, a to zasunutím kontrolných tyčí do reaktorov. Následne nabehli dieslové generátory, ktoré začali reaktory ochladzovať. Správne chladenie je v tomto momente kľúčové, lebo zbytkové teplo môže poškodiť reaktor.
Jadrová elektráreň zemetrasenie zvládla a všetko vyzeralo relatívne v poriadku. Zmena ale nastala v momente, keď hodinu od zemetrasenia prišla vlna cunami. Jadrová elektráreň bola síce chránená zábranami proti vlnám, no zábrany mali výšku iba 6 metrov. Prívalová vlna mala približne 14 metrov.
Cunami ich tak prekonala a voda sa dostala až k elektrárni a tam zaplavila generátory slúžiace pre núdzové chladenie reaktorov. Najväčšie problémy tak mohli začať. Voda poškodila generátory elektrickej energie, takže v areáli jadrovej elektrárne paradoxne nefungovala elektrina. To spôsobilo výpadok chladiacich zariadení v reaktoroch, ktoré sa začali prehrievať. V priestoroch elektrárne zavládla tma, nefungovala ani meracia technika.
Ako sme spomínali, vo Fukušime bolo 6 reaktorov. Problém predstavovali tri reaktory, ktoré boli až do zemetrasenia v prevádzke. V reaktore č. 4 sa nenachádzalo palivo a v reaktory č. 5 a č. 6 boli vo forme odstávky a katastrofu po počiatočných problémoch zvládli bez poškodenia. Aj keď boli aktívne reaktory ihneď po zemetrasení odstavené, stále produkovali teplo, ktoré bolo potrebné odstraňovať chladením. Keďže ale záložné generátory po zatopení nefungovali, začala narastať teplota a tlak.
Čo sa stalo vo Fukušime
Na začiatku bola najvážnejšia situácia na reaktore č. 1. Keď totiž teplota presiahne 900 stupňov Celzia, nastáva reakcia zirkónia, ktorá je súčasťou palivových prútov s vodnou parou a vzniká oxid zirkoničitý a vodík. Okolo reaktora sa nachádza ochranný kryt jadrového reaktora, takzvaný kontajnment. Do neho sa teda vypustila z reaktora č. 1 rádioaktívna para, ktorá obsahovala aj spomínaný vodík. Pre ochranu reaktora z kontajnmentu vypustili nahromadenú paru, čím sa však uvoľnila aj radiácia. Tá bola nameraná ako v areáli, tak aj mimo neho. Do prostredia sa dostal rádioaktívny jód 131 a cézium 137.
Vodík je ale pri kontakte so vzduchom výbušný. A to sa aj deň po zaplavení stalo. Výbuch zničil v pomocnej budove betónový prístrešok, no kontajnment, ako aj reaktor, ostali nepoškodené. Inžinieri ale mali stále problém s chladením reaktora. Postupom času a narastajúcou teplotou dochádzalo k taveniu paliva nielen na reaktore č. 1, ale aj na reaktoroch č. 2 a č.3.
Akútne sa teda riešila potreba chladenia reaktorov. Keďže sa elektráreň nachádza na pobreží, začali na chladenie používať morskú vodu, ktorú k reaktorom vstrekovali pomocou požiarnych cisterien. Akonáhle to bolo možné, nahradila sa táto voda sladkou. Aby bolo možné chladiť reaktory, bolo ich ale treba najprv odtlakovať. Tým sa opäť uvoľnili do okolia rádioaktívne častice. Tento proces sa používal až do 22. marca, kým sa nepodarilo získať elektrické napájanie.
Dva dni po začatí tragédie však chladenie reaktora č. 3 bolo neúčinné a aj tu museli vypustiť rádioaktívnu paru a opätovne nastal výbuch vodíka, ktorý však nespôsobil poškodenie reaktora. O dva dni neskôr sa situácia ešte viac vyhrotila, tentoraz na reaktore č. 2. Nastal opäť výbuch a ten poškodil aj nádobu reaktora a objavila sa na ňom trhlina. Tú sa najprv pokúsili utesniť špeciálnym betónom s polymérmi, avšak neúspešne. Utesnenie sa nakoniec podarilo až tekutým sklom. Týmto procesom sa podarilo zastaviť únik vysoko rádioaktívnej vody do Tichého oceánu.
Približne v tej dobe bolo do oceánu vypustených 11 500 ton mierne rádioaktívnej vody, aby sa uvoľnili priestory pre skladovanie vysoko rádioaktívnej vody unikajúcej z reaktorov v dôsledku chladenia. Problém nastal aj na reaktore č. 4, ktorý síce nebol v prevádzke, no vznietila sa tam nádrž s vyhoreným palivom, ktorá obsahovala aj plutónium.
Jeden mŕtvy
V decembri 2011 napokon došlo pri všetkých reaktoroch ku stavu, kedy teplota klesla pod 100 stupňov Celzia a únik štiepnych produktov do atmosféry bol tak už iba minimálny. Haváriou teda došlo k značnému úniku rádioaktívnych produktov. Aj preto bola ešte v deň havárie nariadená evakuácia v okruhu troch kilometrov. Okruh sa ale následne navyšoval. V konečnom dôsledku bolo evakuovaných až 150-tisíc ľudí. Na priame ožiarenie nezomrel nikto, no v roku 2018 zomrel jeden zo štyroch pracovníkov elektrárne vystavených radiácii na rakovinu pľúc.
Fukušima je súčasne s Černobyľskou haváriou ohodnotená na medzinárodnej stupnici jadrových udalostí INES najvyšším stupňom vážnosti – sedem, teda veľmi vážna havária. Ak by sme porovnávali tragédiu s Černobyľom, tak únik bol vo Fukušime približne štvrtinový. Dopad na ľudí bol ale našťastie oveľa miernejší. Súviselo to najmä s veľkou mierou kontroly pri vypúšťaní rádioaktívnych častíc a tiež to, že veľké množstvo rádioaktívnej vody bolo vypustenej do Tichého oceánu.
Okolie Fukušimy sa aj dnes dekontaminuje. Asi 70-tisíc robotníkov odstránilo vrchnú časť pôdy, ale aj stromy, konáre či trávu. Tento kontaminovaný odpad sa má uložiť do dočasného úložiska a neskôr na trvalé miesto. Akcia odstraňovania ale stále pokračuje. Rovnako pokračujú aj práce priamo v elektrárni a iba pred pár dňami sa z budovy reaktora č. 3 podarilo presunúť na bezpečnejšie miesto približne 170 ton použitých palivových tyčí.
Dnes je veľmi ťažké povedať, dokedy budú práce na odstraňovaní havárie trvať. Skúsenosti s odstraňovaním iných jadrových havárií, ako je Černobyľ, Three Mile Island či aj slovenského reaktora A1 v Jaslovských Bohuniciach, však napovedajú, že to tak skoro nebude.
Nahlásiť chybu v článku