V 20. storočí až do roku 1962 slúžila samotná Vorkuta ako jeden z najdesivejších gulagov na kontinente. Na následky hladu, zimy a neľudských podmienok tu zomrelo najmenej 200-tisíc politických väzňov aj bežných robotníkov. O temnej histórii tohto miesta sme priniesli aj samostatný článok, ktorý nájdete na tomto odkaze.
Samotné mesto Vorkuta bolo vybudované výlučne pre ťažbu uhlia a v jeho okolí vznikli ďalšie banícke usadlosti. Anton Lyadov, tvorca obsahu na kanáli Anton is here, ktorý sem dorazil na jar, vo videu ukazuje krajinu stále pokrytú snehom. Na jednom z prvých záberov stojí uprostred bielej pustiny, zatiaľ čo šialený vietor mu znemožňuje zaostriť kameru.
„Z väčšiny týchto usadlostí sú dnes mestá duchov,“ vysvetľuje.
Keď príde tma, v niektorých oknách sa rozsvieti
Pri prelete popri jednej z nich je jasné, že nepreháňa: vidno paneláky, ku ktorým však nevedie žiadna cesta.
„Je to strašne zlovestné,“ hovorí youtuber, keď po vysadení prehľadáva objekt pripomínajúci niekdajšie kino. Okná na blokoch z čias studenej vojny sú rozbité, budovy špinavé a všade sa váľajú hromady nábytku a starého stavebného materiálu. Z pôvodných striech zostali len ruiny pokryté drevenými latami, boky budov miznú pod nánosmi snehu. Ulice lemujú lampy ozdobené červenými sovietskymi hviezdami. Na prvý pohľad pôsobí miesto úplne opustene.
„A keď príde tma, v niektorých oknách sa začnú rozsvecovať svetlá,“ opisuje Lyadov. „Na jednej z budov nájdete kriedou napísané: tu žijú ľudia.“
Niektorí obyvatelia vraj ponúkajú svoje byty doslova za jeden rubeľ (11 centov) – aj tak o ne nie je záujem. Vláda ponúka obyvateľom relokačné programy, no čakacie listiny sú extrémne dlhé. „Som 14 774. v poradí,“ hovorí miestna obyvateľka. Kým sa dostane na rad, môžu prejsť celé desaťročia.
Najnovšie články
Nahlásiť chybu v článku