Nánosy čierneho snehu a legenda o poslednom obyvateľovi
Počas prieskumu stretne Lyadov miestneho baníka Alexandra, ktorý tu vyrastal. Spolu prechádzajú jednou z vyľudnených štvrtí a Alexander spomína:
Keď som bol malý, toto bola najlepšia štvrť v meste.
Tvrdí, že život tu bol kedysi úžasný: všetci boli priateľskí, navzájom sa navštevovali a starali sa o seba. „Nikdy sme nezamykali. Nevládol tu strach, ľudia si dôverovali.“
V jednej z usadlostí, ktorá vznikla kvôli ťažbe vzácneho druhu uhlia, dnes vraj žije už len jediný muž – nie však Alexander. „Legenda hovorí o starom pánovi, ktorý odmieta odísť a všetkými silami bráni svoj byt,“ vraví Alexander. „Možno je to pravda, možno nie, a je to len klebeta.“
Spoločne ešte nahliadnu do mesta Vorgašor, najľudnatejšieho v celej oblasti. Dnes tu žije približne 9-tisíc ľudí. Mnohí bývajú v budovách na hranici zrútenia: múry sú popukané, schodiská držia len na posledných kúskoch betónu. Pri výstupe sa Lyadov priznáva, že je vydesený. „Môže to so mnou spadnúť v ktoromkoľvek momente. Miestni sú na to zvyknutí, ja sa bojím. Keď sa ma ľudia pýtajú, ktoré miesto na mojich cestách bolo najdesivejšie, odpoveď nie je Severná Kórea. Je to toto miesto.“
Lyadov na záver ukazuje aj ďalší šokujúci detail: čierny sneh. „Keď spadne nový sneh, je biely. O chvíľu sa však zmieša s uhoľným prachom a dostane takúto farbu,“ hovorí, keď drží v ruke tmavú snehovú guľu. „Je to šialené.“
Nahlásiť chybu v článku