Afrodiziaká, teda látky, ktoré majú povzbudzovať sexuálnu túžbu, nie sú doménou iba dnešnej doby. Veľkej obľube sa tešili aj v dávnej minulosti, aj keď na rozdiel od tých dnešných, mali často otáznu účinnosť (a častú úmrtnosť).
Niektoré afrodiziaká znejú neškodne, no podobne je to asi aj s účinnosťou. Starovekí Egypťania napríklad používali obyčajný rímsky šalát, ktorý im mal dodať výkon. Aj starovekí Gréci sa obracali na bežnú zeleninu z kuchýň a stavili na zeler. Opäť teda niečo zdravé, no asi nie veľmi účinné.
Španielska muška či larvy
Rimania už išli na to „trošku“ nechutnejšie. Pili víno, v ktorom utopili malú rybku – parmicu. Takisto používali sekrét z chrobáka pľuzgiernika lekárskeho, známeho tiež ako španielska muška.
Z tohto jedovatého chrobáka sa získaval kantaridín, ktorý sa používal ako dráždilo na nefunkčný úd. Zaujímavé je, že niečo podobné používali aj o tisíce kilometrov ďalej Aztékovia a z iného chrobáka takisto získavali kantaridín. Podľa španielskych kronikárov množstvo aztéckych mužov pri honbe za sexuálnou potenciou zomrelo po užití väčšieho množstva kantaridínu.
Inkovia mali údajne používať larvy motýľa špeciálneho motýľa, ktoré produkujú dráždivú látku, ktorú používali na vypaľovanie bradavíc.
Tinktúry spôsobujúce stoporenie a striekanie semena
Ak je to pre vás veľa, Aztékovia a Inkovia nepoľavovali. Vytvorili tiež tinktúru z hada zvaného mazacoatl. Španielsky mních Bernardino de Sahagún opísal, že kto vypil tejto tinktúry priveľa, ten mal „neustále vztýčený penis, z ktorého stále vystrekovalo semeno„. Často potom umierali. Inkovia mali nápoj v podobnom duchu pripravený z jedovatého vtáka yanta-yanta.
Na opačnej strane Zeme, v Číne sa používal nápoj chan s toxickými výlučkami ropúch. Zmes obohatená o bufadienolidy okrem toho, že mohla spôsobiť infarkt, tiež mohla zapríčiniť pri väčšej dávke erekcie, ktoré trvali celé dni. Tento vytrvalý priapizmus, ako sa pretrvávajúcej erekcie hovorí, mal byť neuveriteľne bolestivý.
V každom prípade, ak sa tieto látky používali v správnej koncentrácii, mohli pomôcť. Dávkovanie takpovediac „od oka“, ktoré bolo v tej dobe typické však spôsobovalo často fatálne stavy. Z tohto pohľadu bolo najistejšie dať si už spomínaný rímsky šalát či zeler.
Nahlásiť chybu v článku