Foto: Michael Beyer, Harris A Ewing

Medzi medicínske úkony, ktoré sa kedysi tešili nemalej popularite, patrí aj lobotómia.

Lekári sa ňou pokúšali liečiť najrôznejšie stavy a ochorenia. Používali ju najmä vtedy, ak človek trpel psychiatrickými a psychickými ťažkosťami, napríklad depresiou či schizofréniou. Lekári však lobotómiou neváhali liečiť aj bolesti hlavy. Zdalo sa, že je to jednoduché a efektívne riešenie. V skutočnosti to však bol spôsob, ako človeka dokaličiť a v prenesenom (a občas i doslovnom) zmysle ho pripraviť o život.

Tento text je skrátená ukážka kapitoly našej knižnej novinky
Testované na ľuďoch.

Kedysi bol človek, ktorý bol považovaný za mentálne chorého, odsúdený na život v ústave. Starostlivosť o takýchto pacientov bola často minimálna alebo ich využívali ako pokusné subjekty. Zmena nastala v 20. storočí, kedy nová generácia psychiatrov začala využívať dovtedy nevídané metódy. Začalo sa experimentovať s množstvom viac či menej nebezpečných invazívnych techník. Patrili medzi ne aj neslávne známe lobotómie.

Priekopníkom v oblasti psychochirurgie bol portugalský lekár menom António Egas Moniz. Svoju prvú lobotómiu (kedysi sa jej hovorilo aj leukotómia), vykonal v spolupráci s neurochirurgom Almeidom Limom v roku 1935, aj keď odhaduje sa, že s podobnými metódami sa experimentovalo už niekedy v polovici 19. storočia. Podľa niektorých zdrojov sa psychochirurgiou a jej možnosťami ako prvý zaoberal švajčiarsky psychiater Gottlieb Burckhardt.

Ten sa u pacientov s psychiatrickými ťažkosťami pokúšal príznaky ochorenia odstrániť za pomoci psychochirurgie už v roku 1888. Psychiater narušil mozgovú kôru 6 pacientov, ktorí trpeli schizofréniou. Zákrok vyhlásil za úspešný, pacientom sa podľa neho po ňom darilo lepšie, a to napriek tomu, že jeden z nich na následky procedúry zomrel, ostatní po nej trpeli záchvatmi a afáziou (neschopnosťou vyjadrovať sa za pomoci reči alebo jej porozumieť).

Foto: Photography Harris A Ewing

Procedúra si získala mnoho odporcov, ale i zástancov

Po tom, čo publikoval výsledky svojej práce, ho lekárska komunita prehlásila za nezodpovedného, jeho metódy považovali za šialenstvo. Jeho práca sa na dlhé roky stala terčom kritiky a posmechu. O niekoľko desiatok rokov neskôr si však vďaka podobnému zákroku Moniz získal pozornosť odborníkov, ale aj laikov po celom svete a v roku 1949 dokonca získal Nobelovu cenu za medicínu. Moniz veril, že chirurgickým zásahom do mozgu dokáže odstrániť neželané správanie či ťažkosti u pacienta, za čo si získal uznanie, ale zároveň aj neľútostnú vlnu kritiky.

Lekár si získal aj množstvo obdivovateľov a nasledovníkov. Medzi tých najznámejších patrí Walter Jackson Freeman II, ktorý v značnej miere prispel k popularizácii lobotómií. Freeman sa vďaka svojmu otcovi a starému otcovi, ktorí boli taktiež úspešnými lekármi, dostal k medicíne pomerne ľahko.

Otcom lobotómie v Amerike sa stal Walter Freeman II

Aj vďaka tomu sa stal riaditeľom laboratórií v jednej z washingtonských nemocníc. Vďaka svojmu postaveniu mal v podstate voľnú ruku a na pacientoch testoval rôzne metódy. Podával im napríklad thiopental sodný (barbiturát pôsobiaci ako anestetikum), manipuloval však aj s hladinami kyslíka, ktoré jeho pacienti dostávali. Freeman sa však rád predvádzal a napriek tomu, že mnohí jeho metódy kritizovali, neustále posúval ich hranice. Svoje úspechy si rád pripomínal napríklad aj tak, že si z operácií ponechával rôzne suveníry.

Monizovu metódu začal spolu so svojim kolegom Jamesom Wattsom na liečbu pacientov využívať v roku 1936. Freeman svoju prvú lobotómiu vykonal v Spojených štátoch amerických (stal sa aj otcom lobotómie v Amerike) a jeho prvou pacientkou sa 4. septembra v roku 1936 63-ročná žena v domácnosti menom Alice Hood Hammatt.

V knihe Testované na ľuďoch sa ešte píše…

    • Ako dopadol zákrok Alice Hodd Hammatt
    • Kto bola a prečo lobotómiu podstúpila aj Rosemary Kennedyová
    • Ako skončila kariéra slávneho amerického otca lobotómie
0
Uložiť článok
Komentovať