Už len pri malom pomyslení na kanibalizmus potláčame svoje myšlienky naň a snažíme sa uveriť, že nič také vo svete neexistuje. Požívanie svojho vlastného druhu pre nás predstavuje závažný krok proti etike a preto je vo svete zakázané. Aj napriek tomu ale existuje niekoľko domorodých kmeňov, ktoré považujú daný čin za prirodzený. A výnimkou nie je ani ríša zvierat.
Portál The Conversation sa preto rozhodol bližšie pozrieť na tento jav a vysvetliť, prečo je pre niekoho kanibalizmus problémom a pre iného nie. Na základe pozorovania prírody vieme, že tento čin je u zvierat napríklad vyústením určitej snahy o zachovanie druhu. Alebo tiež aj praktické znázornenie pravidla, ktoré znie, že silnejší prežije.
Nemusí ísť len o cicavce, ako sú napríklad medvede či levy. Boj prebieha dokonca aj medzi drobnými žubrienkami žaby blatnice škvrnitej, ktorej silnejší jedinci sa snažia konzumovaním slabších jedincov čo najviac urýchliť svoj vlastný vývin. V neposlednom rade za spomenutie stojí aj samec modlivky, ktorý sa sám po akte oplodnenia ponúkne samici, aby ho zožrala.
Otázka s neľahkou odpoveďou
V jednom z experimentov, ktorý portál podnikol, čelilo niekoľko účastníkov náročnej otázke. Z čisto hypotetického hľadiska mali zvážiť požívanie častí tela priateľa, ktorý im dal na to povolenie v prípade, že zomrie prirodzeným spôsobom.
Účastníci neskôr v texte zistili, že tento čin sa vyskytol v kultúre, ktorá ho schvaľovala a mal byť prejavom úcty k zosnulému. Mäso by bolo taktiež tepelne upravená, aby sa zamedzilo prípadnému zamedzenie prenosu chorôb.
Aj napriek podrobnému opísaniu situácie približne polovica opýtaných daný akt zavrhla a označila ho za nesprávny. Dokonca ani len závažnosť situácie, kedy by bola ohrozená ich vlastná existencia v dôsledku hladu nepredstavovala dostatočný dôvod na premyslenie návrhu.
Keď človeka donúti situácia
Svoj postoj vyjadrili aj cestujúci, ktorí boli súčasťou leteckej nehody v Andách roku 1972. Jesť telá už mŕtvych spolucestujúcich ich donútil až nesmierne veľký hlad. Roberto Cannesa, človek, ktorý mal to šťastie, že haváriu prežil, opísal svoju spomienku na daný čas. Mal pocit, akoby kradol duše mŕtvym. No taktiež vyjadril stanovisko, že by bol rád, keby v prípade úmrtia jeho mŕtve telo poslúžilo pre záchranu iných.
Na základe týchto príkladov zisťujeme, nakoľko je človek odlišný od zvierat. Ľudia majú totiž jedinečnú schopnosť vnímať a prijímať individualitu jedincov svojho druhu a vytvárať s nimi vzťahy. Prepojenie medzi osobnosťou človeka a jeho telom je navonok jasná a preto je pre nás náročné pomyslieť na to, aby sme vykonali akt kanibalizmu.
Preto aj v situácií, kedy je osoba mŕtva, naďalej berieme do úvahy to, kým bola. Umlčať naše myšlienky o nej a jej existencií je príliš náročné. Akoby sme o zosnulom naďalej premýšľali ako o živej bytosti.
V prípade hraničnej situácie, kedy je človek vystavený hrozbe vlastnej smrti, je aj napriek vlastnému presvedčeniu schopný potlačiť svoj odpor a znechutenie z daného aktu. Podobne, ako pri spomínanej leteckej nehode, dochádza k potlačeniu myšlienok a snahe o zachovanie svojej vlastnej existencie.
Rozhodnutie na základe poslania
Rozdielne myslenie prebieha v momente, keď sa človek rozhodne konzumovať zviera. Situáciu opisuje filozof William Irvine na príklade, v ktorom opisuje farmu s teľatami a s deťmi. Jedinci oboch spomenutých kategórií nie sú schopní protestovať a racionálne uvažovať. Aj napriek tomu nie sme schopní zabíjať malé deti, ale teľatá áno. Podstatu hľadá v poslaní, pre ktoré sa členovia rôznych kategórií rodia.
Kanibalizmus sa ale v histórií ľudstva objavoval už od nepamäti. A nie vždy mal rovnaké postavenie, aké má dnes. Nebol súčasťou len domorodých kmeňov či siekt, kedy bol častokrát prejavom rituálnych obradov.
Kmeň Fore na ostrove Papua Nová Guinea označoval požívanie mŕtveho príslušníka kmeňa za dôstojnejšie, akoby ho mali rozložiť červy a chrobáky. Dokonca v období po renesancií prevládal v Európe trend pojedania častí múmií s cieľom dosahovania medicínskych účelov.
Je pravdepodobné, že by sa človek dokázal prispôsobiť aj v tomto smere, ak by to bolo skutočné potrebné. Do určitej miery môžeme ako príklad považovať lekárov venujúcich sa pitve či operáciám v ľudskom tele, kedy je potrebné odosobniť sa a urobiť to, čo je skutočne potrebné. Či už zistiť príčinu smrti alebo naopak, zaistiť zlepšenie života jedinca. Takéto povolania totiž nedokáže vykonávať človek „so slabým žalúdkom“.
theconversation.com
Nahlásiť chybu v článku