Jiří vlastní 200-ročnú romantickú vilu v Toskánsku: Susedia nás hneď prijali, s kúpou domu vám tu všetci pomôžu

Česká rodina si splnila sen a kúpila si vysnívaný dom v Taliansku, následne ho premenila na romantickú vilu, v ktorej sa môžete ubytovať aj vy. Životný štýl Talianov si zamilovali. Miestni ich prijali s obrovskou vrúcnosťou a dokonca im radi so všetkým pomáhajú. No ich srdcia si získal najmä taliansky vidiek, kde život dokáže skutočne spomaliť. Tvrdia, že sa tu dotýkajú prírody a vzťahy medzi ľuďmi sú bližšie. 

Jiří pochádza z Českej republiky, no spolu s rodinou vlastní očarujúce ubytovanie v talianskom Toskánsku. Ich Villa da Eva sa nachádza v malebnej destinácii Monte Santa Maria Tiberina a ponúka romantickú dovolenku. Citlivo zrekonštruovaná vila pôsobí ako z romantického filmu, je obklopená prírodou a spája históriu s pohodlím, na čo láka aj svojich hostí.

Jiří nám v rozhovore porozprával, ako vznikla jeho láska k Taliansku, ako prebiehala kúpa vysnívaného domu, ale aj to, v čom je ich ubytovanie jedinečné. Zároveň nám prezradil, že vo vile organizujú svadby, jogové pobyty, fotografické a kulinárske podujatia či detský tábor Rímskej légie.

Ako vznikol nápad kúpiť si dom v zahraničí? A prečo ste sa rozhodli práve pre Taliansko?

Spolu s mojou rodinou máme k Taliansku historicky silný vzťah. Naša rodová vetva z maminej strany dokonca pochádza zo severného Talianska. Pamätám si, ako ma mama v detstve „ťahala“ po Ríme a Florencii a v tej letnej horúčave očakávala moje nadšenie zo všetkých tých nádherných pamiatok, ale ja som sa vtedy tváril, že je pre mňa oveľa dôležitejší kúsok pizze a gelato. Po návrate ma však počula zanietene rozprávať kamarátom o Španielskych schodoch a Fontáne di Trevi. To sú začiatky môjho vzťahu k Taliansku.

Do Talianska však smerovali aj moje mnohé cesty po revolúcii a odvtedy som ho precestoval mnohokrát. Gondolier v Benátkach si dokonca vypočul moju (prvú) žiadosť o ruku.

Keď som mal možnosť spoznať Taliansko aj mimo veľkých miest, kde sa písali dejiny, nesmierne ma oslovil taliansky životný štýl, najmä mimo mesta. Na talianskom vidieku život naozaj dokáže spomaliť. Nie však zlenivieť, to je stereotyp, ktorý by som odmietol. Skôr sa sústrediť na to, na čom záleží. Máte pocit, že sa dotýkate prírody a vzťahy medzi ľuďmi sa tiež menia. Sú oveľa bližšie, intenzívnejšie a skutočne ľudské.

Talianske „Come stai?“ je na opačnom konci vesmíru ako americké „How are you?“. V tom druhom prípade odpoveď nikoho nezaujíma, nikto ju ani nečaká. No v Taliansku sa zvyčajne dočkáte trpezlivého počúvania a záujmu. A o dva mesiace sa vás ten istý človek opýta na nejaký detail z vášho príbehu alebo ako sa veci vyvíjajú dnes.

Keď sme dom kúpili a presťahovali sa do susedstva rodiny Rainovcov, bol som doslova ohromený, s akou vrúcnosťou a otvorenosťou nás prijali. Stará mama Zelmíra, hlasná a stále usmiata, matka dvoch bratov Maria a Federica, žije spolu s ich rodinami aj s vnúčatami v trojgeneračnom dome, tak ako je to v Taliansku zvykom. A funguje to skvele. Mladí môžu čerpať múdrosť od starších a tí sú zároveň stále v centre rodiny, obklopení usmievavými deťmi sa cítia potrební a verím, že tak starnú pomalšie. Je to koncept, ktorý moderná doba a uponáhľané mestá nedokážu ponúknuť, a pritom je taký hodnotný.

Tiež ma zaujalo, keď som sa ich štrnásťročnej dcéry Marie spýtal, čo bude robiť a ako chce žiť, keď bude dospelá a ona bez váhania odpovedala: „Chcem žiť tu, kde som sa narodila. So svojou rodinou. A mám tu aj svojho koňa Tempestu, prečo by som mala ísť inde?“ A dáva to zmysel. Jej otec Mario sa tu tiež narodil, presnejšie priamo vo Ville da Eva a mama Nada je z mestečka neďaleko.

Vzniklo medzi nami priateľstvo, ktorého prehlbovanie brzdí len čas, ktorý môžem tráviť v Taliansku a pokroky v mojej taliančine. Viete si predstaviť, s koľkými praktickými vecami som potreboval na dome pomôcť. Keď videli, že sa práce nebojím a viem chytiť do ruky kosačku, krovinorez aj kliešte, takmer na každú otázku znela odpoveď: „S tým ti pomôžeme. Drevo sa tu robí takto, prúdový chránič ti vymení môj bratranec elektrikár a na toto zavolám kamaráta, ten ti pomôže.“

Potešilo ma tiež, že aj oni sa zaujímali o nás a už dvakrát nás navštívili v Prahe. Zelmíra si obliekla ťažký kožený kabát, čiapku, ktorú doma veľmi nepotrebuje, prvýkrát v živote nastúpila do lietadla a s obrovským záujmom prešla od Pohořelca cez celý Pražský hrad až na náplavku.

Ako ste vilu našli? Bolo to cielené hľadanie alebo náhoda?