Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) rozhodol v prípade Krátky proti Slovenskej republike. Ide o rozhodnutie v prípade dvoch sťažností Dávida Krátkeho a dvoch sťažností Dominika Krátkeho.
„ESĽP vyhlásil časť sťažností, týkajúcu sa rýchlosti preskúmania zákonnosti ich väzby ústavným súdom za prijateľnú a rozhodol, že došlo k porušeniu článku 5 ods. 4 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd. Vo vzťahu ku zvyšku námietok podľa článku 5 ods. 3 a ods. 4 Dohovoru ESĽP akceptoval argumentáciu vlády a túto časť sťažností zamietol,“ informuje Ministerstvo spravodlivosti (MS) SR.
Zistilo sa porušenie práv
Rozsudok je právoplatný odo dňa zverejnenia, teda od 25. apríla 2024. Rozhodoval o ňom trojčlenný výbor sudcov ESĽP. Každý sťažovateľ požadoval sumu 50-tisíc eur ako náhradu nemajetkovej ujmy, a tiež sumu viac než 9 300 eur ako náhradu nákladov a výdavkov.
„ESĽP za zistené porušenie priznal každému zo sťažovateľov 1 600 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 1 000 eur ako náhradu nákladov a výdavkov,“ uviedlo ministerstvo.
Sťažovatelia boli na jar v roku 2017 obvinení z obzvlášť závažnej drogovej trestnej činnosti, s pozadím organizovaného zločinu, a boli vzatí do väzby.
„Ich trestné stíhanie bolo viackrát rozšírené o ďalšie obvinenia vrátane obvinenia z vraždy a v septembri 2020 boli odsúdení na trest odňatia slobody na doživotie (odsúdenie po zamietnutí odvolania sťažovateľov nadobudlo právoplatnosť, ale bolo zrušené vo februári 2024 na základe dovolania a sťažovatelia boli opäť vzatí do väzby),“ priblížil rezort spravodlivosti.
Doplnil, že sťažovatelia sa sťažovali na neprimeranú dĺžku väzby, a tiež jej neodôvodnenosť. Rovnako tvrdili, že preskúmanie zákonnosti väzby Ústavným súdom SR nenapĺňala požiadavku urýchlenie podľa článku päť odseku štyri Dohovoru.
„Prvý sťažovateľ sa podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru sťažoval aj na to, že v konaní pred najvyšším súdom neboli vzaté do úvahy dôvody jeho sťažnosti proti rozhodnutiu z januára 2020 o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie,“ dodalo MS SR.
Súd uznal konanie štátu
ESĽP uviedol, že väzba sťažovateľov trvala tri roky, šesť mesiacov a 21 dní, a vnútroštátne súdy ju po celý čas zdôvodňovali potrebou zabrániť sťažovateľom v úteku, marení konania, a tiež v pokračovaní v trestnej činnosti. ESĽP uznal uvádzané dôvody ako relevantné a dostatočné, rovnako uznal i to, že proti sťažovateľom jestvovalo dôvodné podozrenie.
„Pokiaľ ide o to, či vnútroštátne orgány postupovali v konaní „s osobitnou starostlivosťou“, ESĽP akceptoval argumenty vlády, že konanie bolo obzvlášť zložité a jeho dĺžka bola ovplyvnená správaním sťažovateľov, a že v postupe vnútroštátnych orgánov nemožno identifikovať žiadnu nečinnosť. ESĽP preto túto časť sťažností zamietol ako zjavne nepodloženú,“ uvádza rezort spravodlivosti.
V prípade sťažností ohľadom urýchlenosti konania pred ústavným súdom ESĽP skonštatoval, že bol porušený článok 5, odsek 4 Dohovoru a dané konania nesplnili požiadavku urýchlenosti. Poukázal i na to, že „sťažovatelia sa sťažovali iba na rýchlosť konaní na ústavnom súde, ktoré viedli k jeho rozhodnutiam zo septembra 2020 a marca 2021 a trvali 9 mesiacov a 22 dní a 7 mesiacov a 1 deň“.
ESĽP zamietol ako zjavne nepodloženú i námietku prvého sťažovateľa, ktorá sa týkala toho, že „po zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby 15. januára 2020 podal sťažnosť bez odôvodnenia s tým, že tak urobí do 7 pracovných dní a najvyšší súd sťažnosť zamietol 30. januára 2020 bez toho, aby mu bolo doručené odôvodnenie sťažnosti, ktoré sťažovateľ zaslal prvostupňovému súdu 28. januára 2020“.
Európsky súd v tomto prípade uznal argumenty vlády, podľa ktorých bolo v záujme sťažovateľa čo najskôr zdôvodniť jeho sťažnosť a predložiť zdôvodnenie tak, aby bolo načas doručené najvyššiemu súdu.
Nahlásiť chybu v článku