Celkom to dáva zmysel. A zrovna tento fakt je hlavný dôvod, ktorý stojí za národnostnými stereotypmi. Či už je to talianska hlučnosť, britská sofistikovanosť alebo francúzska distingvovanosť, tieto názory okolo jednotlivých národov neprevládajú náhodou. Už grécky historik Thoukydides v piatom storočí pred našim letopočtom, dával do kontrastu rozhodnosť Sparťanov s voľnomyšlienkárstvom Aténčanov.
Aj napriek tomu, že genetika určite dôležitú úlohu zohráva, stále to, ako sa správame najväčšmi ovplyvňuje kultúra, v ktorej vyrastáme a žijeme. Počas posledných dvoch desaťročí sa výskumníci zaoberal tým, ako kultúra ovplyvňuje naše správanie. V roku 2005 psychológ Robert McCrae tento jav opísal podrobne. Porovnal v ňom napríklad správanie Európanov z rozličných častí kontinentu.
Všetko začína v detstve
Spoločne so svojimi kolegami si všimol napríklad to, že ľudia zo severnej Európy boli svedomitejší, ako ich rovesníci z južnej Európy. Najväčšiu úlohu pritom zohráva výchova a teda prístup a svetonázory rodičov. Najnovší výskum sa zameral na deti z celého sveta, pričom sa rodičov pýtal na metódy výchovy a disciplíny. Nasledovala otázka, ako vyzerá správanie dieťaťa po aplikovaní konkrétneho typu výchovy.
Výskumníci neskôr svoje výsledky porovnali s výsledkami psychológa Geerta Hofsteda, ktorý v 70. rokoch viedol podobný výskum na rodičoch zamestnaných v pobočkách spoločnosti IBM po celom svete. Najväčšie rozdiely pritom tvorili dva faktory, ktorých prítomnosť sa mení v závislosti od kultúry. Hovoríme o individualizme porovnávanom s kolektivizmom.
Duchovné dedičstvo
V krajinách, akými sú napríklad Spojené štáty alebo Holandsko, je všeobecne uznávaný individualizmus. V rámci tejto filozofie sa jednotlivec snaží dosiahnuť vlastné blaho, rozpoznanie a úspech. Kolektivizmus je naopak populárnejší v ázijských krajinách ako napríklad Kórea, no nie je cudzí ani obyvateľom juhoamerického Čile. Pri tejto filozofii hovoríme o pohnútkach, ktoré slúžia všeobecnému blahu a velebia myšlienku rodiny, ktorá funguje a pomáha si ako celok.
To, ktorým spôsobom sa bude dieťa v živote uberať, pochopiteľne určuje spoločnosť, v ktorej vyrastá. Sociálne hodnoty, ktorými sa uberajú rodičia sú stanovené spoločnosťou, v ktorej žijú. Tie uplatňujú aj pri výchove svojich detí a tie ich zasa odovzdávajú budúcej generácii. V prípade kolektivizmu sú deti väčšinou vedené k tomu, aby uvažovali o svojom nevhodnom správaní a o tom, ako negatívne ovplyvňuje ďalších ľudí okolo nich.
Klady a zápory
Toto síce na jednej strane vedie k harmónii v sociálnych skupinách, no naopak takáto výchova môže vyústiť v úzkosti a depresie, ktoré sú spôsobené neustálymi starosťami nad tým, „ako asi moje správanie ovplyvní životy druhých“. Deti, ktoré vyrastajú v spoločnosti kolektivistov majú viac sklony k emóciám smútku ako deti v individualistických krajinách. V krajinách ako Spojené štáty a Mexiko, sú deti vedené k potešeniu seba samého.
V Belgicku, Kórei či Rusku sú naopak vedené k zdržanlivosti. Týmto spôsobom z detí síce vyrastajú skromnejší a umiernenejší ľudia, avšak opäť za cenu vlastnej spokojnosti. Individualisti vedú svoje deti zasa k tomu, aby si vážili sami seba a mali vyššie sebavedomie. Dávajú im možnosť naprávať svoje chyby a týmto spôsobom deti rýchlo pochopia, že sú strojcami vlastného šťastia. Má to však opäť aj nevýhodu v dôsledku ktorej, sa tieto deti často dožadujú odmien ešte predtým, ako uspejú.
Väčšina rodičov nechce svojmu dieťaťu úmyselne uškodiť. Chcú ich prispôsobiť na svet tam vonku, čo sa väčšinou rovná domácej spoločnosti a kultúre. Svet je však čoraz viac prepojený, a tak sa rôzne techniky výchovy dostávajú aj na miesta, kde predtým neexistovali. Za posledných 50 rokov mimoriadne narástol vo svete počet individualistov. Pokiaľ pri tomto trende zotrváme, individualizmus môže prestavovať lepšie a svetlejšie zajtrajšky.
theconversation.com
Nahlásiť chybu v článku