Duchoňova hudba nebola súčasťou jeho detstva. Až spomienky starej mamy mu otvorili dvere do sveta, ktorý dovtedy nepoznal. „Pamätám si, ako mi moja starká hovorila príbeh o tom, že videla spievať Karola Duchoňa naživo a že to bolo ohromné. Bol to pre ňu neuveriteľný zážitok, krásou jeho hlasu, ale aj jeho osobnosťou. Vraj mal obrovskú charizmu, že to bolo chodiace srdce,“ hovorí.
Predtým jeho tvorbu príliš nesledoval, no niektoré piesne ho neskôr doslova pohltili. „Jeho hudbu som nikdy nepočúval, ale niektoré piesne sú absolútne fantastické. Nechcem to úplne odsúdiť slovom retro, ale návrat k inštrumentálnosti a k hudbe, ktorú vtedy robili, je skvelý. Sú to fantastické nahrávky a aj dnes ma to veľmi baví počúvať.“
Rozhodovanie o obsadení sa netočilo len okolo fyzickej podoby. Plevčík nebol presvedčený, že by sa na Duchoňa vôbec podobal. „Nie, to som si nemyslel. Predtým mi to nikto nikdy nepovedal. Potom sme našli jeho fotky, kde mal okolo 20 rokov a bola tam tá iskierka v očiach, to šibalstvo… Tiež je to len podoba, nie to, že si môžem povedať, že som mu vypadol z oka,“ povedal Vladislav.
Bebjak ho vedel „prečítať“
Dôležitú úlohu pri jeho obsadení zohral režisér Peter Bebjak. Podľa Plevčíka je to typ tvorcu, ktorý nepracuje s náhodou, ale vždy cielene s potenciálom a víziou. „Petra Bebjaka som vnímal ako režiséra, ktorý vždy pracoval s potenciálom, s materiálom a predstavou, ktorú chce dosiahnuť,“ hovorí. Podľa neho zavážila najmä schopnosť režiséra vidieť v hercovi potenciál, nešlo totiž iba o to, že tam bola určitá podoba, ale aj o to, čo sa s ňou dalo ďalej urobiť.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
„Myslím si, že toto zohrávalo najväčšiu úlohu popri hercovej multifunkčnosti, flexibilite a zároveň miernej podobe.“ Režisér totiž dokázal odhadnúť, že s pomocou základných úprav vzhľadu, masky a protetiky, ktorá je podľa Plevčíka, ako povedal „v skutočnosti extrémne náročný a odborný výtvarný proces“ – môže vzniknúť výsledok, ktorý bude fungovať. „Videl zrejme potenciál v tom, že keď moju tvár základnými spôsobmi upravia alebo na mňa „nalepia“ protetiku (…), bude to fungovať.“
Celé rozhodnutie podľa neho vychádzalo z režisérovej presnej práce s hercom ako s materiálom, ale aj dôsledného smerovania k jasnému cieľu. „Vychádzal zo mňa a z toho, čo chcel docieliť. Potvrdil pre mňa to, ako umne pracuje s materiálom, s témami, námetmi a s tým, čo s nimi vie spraviť,“ vyjadril sa herec.
Tá ponuka ho najprv úplne vyviedla z miery
Keď sa k nemu dostala správa, že by mohol stvárniť hlavnú postavu, bola to chvíľa, ktorá ho úplne vykoľajila. Reakcia neprišla vo forme nadšenia, ale skôr ticha a sústredenia. „Keď som sa dozvedel, že uvažujú nad tým, že by som mohol hrať hlavnú úlohu, spomínam si, že som najprv zostal ticho. Nevedel som, či sa mám zobudiť, či je to realita.“
Vzápätí si však uvedomil všetko, čo také rozhodnutie obnáša – najmä v kontexte postavy, ktorá je na Slovensku považovaná za výnimočný kultúrny symbol. „Do sekundy som si uvedomil, čo to všetko znamená a obnáša a aké to bude náročné. O to viac v našej krajine, Duchoň – to je veľká udalosť,“ prezradil
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Potreboval si to celé nechať prejsť hlavou – doslova. „Išiel som sa potom prejsť, pešo z mesta až domov.“ Radosť ešte neprichádzala. Premohol ho skôr pocit vážnej zodpovednosti. „Pamätám si, že som sa ešte netešil, lebo som cítil obrovskú zodpovednosť.“
Niečo z neho v ňom ešte stále zostalo
Síce samotné natáčanie trvalo necelý mesiac, príprava si vyžiadala omnoho dlhší čas. Intenzívne sledovanie, pozorovanie a ponáranie sa do detailov zanechali v hercovi stopy, ktoré si nesie dodnes. „Dodnes mi zostali z natáčania niektoré gestá alebo pózy. Aj keď to trvalo asi 25 dní, ale pripravoval som sa mesiace predtým, takže tam sú ešte nejaké nánosy.“
No napriek tomu sa nikdy necítil ako Duchoň. „Ako on som sa ale nikdy necítil, pretože nie som on a nepoznal som ho. Je to skutočný človek, ktorý tu zanechal obrovské dedičstvo, a aj napriek tomu, čo som mohol napozerať a navnímať, musel som vytvárať novú fiktívnu rolu. Neviem, ako sa naozaj cítil a sú to len moje postupy, ako vytvoriť plastickú a pravdepodobnú rolu podľa požiadaviek režiséra.“
Čím viac ho sledoval, tým viac mu rozumel
Plevčík sa do úlohy ponoril naplno. Mal k dispozícii množstvo podkladov – archívne fotografie, knihy, rozhovory, nahrávky aj videozáznamy z koncertov. „Videl som veľa fotografií, ktoré sú voľne dostupné, ale je aj kniha, dostal som materiály od produkcie, aj odkazy na YouTube na zaujímavé videá. Na pesničku V dolinách sú asi tri dostupné živé vystúpenia a z nich sme urobili nový unikát.“
Postupne si začal všímať detaily Duchoňovej energie na pódiu – jeho pohyb, živelnosť aj výrazovú hravosť. „Na zopár videách som videl jeho hyperaktivitu, a ja tiež neviem obsedieť. Keď sú nejaké hromadné vystúpenia, neviem sa udržať na uzde, stále sa hmýrim. Aj on stále niečo vymýšľal, nejaké žarty… Máme spoločnú asi takú tú túžbu po živote a po svete.“
Na verejnosti býva skôr tichší, no medzi blízkymi vie byť úplne uvoľnený. „Keď sa v spoločnosti cítim dobre, a sú to moji najbližší, som otvorený každej zábave. Vo všeobecnosti sa ale vo verejnom priestore cítim veľmi nepríjemne.“
Nie je človek, ktorý by chcel byť viditeľný
Napriek tomu, že prepožičal tvár jednej z najväčších hudobných legiend, vo vlastnom živote si na slávu príliš nepotrpí. Vyhovuje mu svet, kde nie je pod drobnohľadom verejnosti, ale kde môže v tichosti tvoriť.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
„Chcel som byť na javisku a na plátne. Po bulvári som nikdy netúžil. Je to mimo tvorby na postave alebo na inscenácii a zásah do úplne iných myšlienok. Nerád pútam pozornosť, keď tak radšej svojou tvorbou a nie vystrelenými slovami do vzduchu.“ Svoje vnútro si chráni a detaily zo zákulisia svojej práce si radšej necháva pre seba. „Nerád hovorím o svojom know-how alebo o tom, ako niektoré veci cítim.“
Nahlásiť chybu v článku