Foto: SOI/HADES/University of Aberdeen

Život v hadálnej zóne je životom v extrémnych podmienkach.

Je najhlbšie žijúcou, doposiaľ objavenou rybou. Žije v takzvanej hadálnej zóne, teda najhlbších častiach svetového oceánu, ktorú v podstate predstavujú iba hlbokomorské priekopy. Vieme, že existujú organizmy, ktoré dokážu v najhlbších častiach oceánov prežiť. Evolučne sa na takého prostredie adaptovali. Ako to však prebiehalo, čo stratili a čo naopak získali, to sme ešte donedávna netušili. 

Pseudoliparis swirei. Tak sa po latinsky nazýva doposiaľ najhlbšie žijúca objavená ryba. Objavili ju len v roku 2014 a svoj titul získala potom, ako bola spozorovaná v Mariánskej priekope v hĺbke 8187 metrov. Obýva teda tzv. hadálnu zónu oceánov, ktorá je najmä pre absenciu svetla pomenovaná po gréckom bohovi podsvetia Hádesovi. Hadálna zóna je jedným z najextrémnejších prostredí na našej planéte. Vládne tu večná tma, chlad a extrémne hodnoty tlaku, ktoré by bežné organizmy jednoducho nevydržali.

 

Foto: Členenie podmorského sveta (TomCatX, Finlay McWalter, DieBuche. Polish version: Szczureq [Public domain], via Wikimedia Commons)

Každému je jasné, že obyvatelia hlbokomorských priekop získali evolučnú výhodu. Bez genómu však vedci nevedeli presne povedať akú a ako vlastne. Len včera sa však v časopise Nature Ecology & Evolution objavila štúdia, ktorá vôbec ako prvá v histórii na konkrétnom prípade popisuje priebeh evolúcie jedného z obyvateľov hadálnej zóny. A je ním práve najhlbšie žijúca známa ryba na svete. Podarilo sa im totiž získať a analyzovať genóm Pseudoliparis swirei odchytenej v hĺbke viac ako 7000 metrov pod hladinou Tichého oceánu.

Do extrémnych hĺbok pred 20 miliónmi rokov

Aby sme si lepšie priblížili podmienky, ktoré panujú v Mariánskej priekope, môžete si predstaviť, že vám na palci na nohe stojí celá Eiffelova veža. Takto extrémne podmienky sa inak vysvetliť ani nedajú. Ako teda najhlbšie žijúca ryba takýto tlak zvláda? Vedci hľadali odpovede porovnaním jej genómu s jej blízkym príbuzným s latinským názvom Liparis tanakae, akýmsi bratrancom, ktorý sa však pred viac ako 20 miliónmi rokov rozhodol ostať naďalej žiť v pobrežných vodách.

Mäkšie kosti a strata zraku

Vedci zistili, že keď sa Pseudoliparis swirei presunula do útrob oceánu, evolučne jej kosti oslabili. Konkrétne sa v jej genóme akoby deaktivoval genóm, ktorý spôsoboval tvrdnutie kostí, a tak jej kostra pripomína skôr chrupavku, ktorá sa pod náporom extrémneho tlaku nepoláme. Na druhú stranu však získala genóm, ktorý podporuje metabolizmus mastných kyselín a tie prispievajú k pružnosti bunkových membrán.

Foto: Pseudoliparis swirei (Gerringer M. E., Linley T. D., Jamieson A. J., Goetze E., Drazen J. C. [CC BY 3.0], via Wikimedia Commons)

Keďže do hadálnej zóny svetlo vôbec nepreniká, ryba stratila takmer všetky gény zodpovedajúce za jeho vnímanie. Pár ich však napriek tomu zostalo aktívnymi. Zodpovedajú tomu, čo vedci vedia o jej evolučnej minulosti a najhlbšie žijúca ryba vďaka nim zrejme môže mať akési pozostatky schopnosti vidieť.

Podľa morských biológov je tento objav prelomový. Dopĺňa chýbajúce kúsky obrovskej evolučnej skladačky, no stále necháva aj prázdne miesta, ktoré ešte treba doplniť. Stále totiž nevieme, či je evolučný príbeh Pseudoliparis swirei všeobecným vzorcom každého obyvateľa hadálnej zóny, alebo len jedinečným príbehom jedného živočícha.

Nature
0
Uložiť článok
Komentovať ( 0 )
Príbehy