Keď na konci Druhej svetovej vojny odhalili spojeneckí vojaci rozsiahle komplexy budov obohnané nepreniknuteľným ostnatým drôtom, tušili, že niečo nie je v poriadku. To, čo našli dnu, navždy zmenilo pohľad ľudí ako na vojnu, tak aj na samotnú definíciu ľudskosti.
Aby sa niečo podobné už nikdy nezopakovalo, bolo nutné, aby zábery z koncentračných táborov uvidelo čo najviac ľudí. A v prvom rade tí, ktorí sa o vybudovanie koncentračných táborov a smrť miliónov nevinných ľudí nepriamo pričinili, hoci o tom až do konca vojny vôbec netušili.
Archívny záber odhaľuje vystrašené a šokované tváre nemeckých vojnových zajatcov, ktorí boli v spojeneckých táboroch nútení sledovať zábery z koncentračných táborov. Mnoho vojakov až v tejto chvíli zistilo, za čo vlastne bojovali a čo sa dialo za ich chrbátmi, kým oni bojovali o život. Až pri sledovaní týchto záberov si uvedomili, že mnohí ich priatelia zahynuli v mene niečoho tak príšerného a že bojovali za niečo, čo bolo v úplnom rozpore s ich vnútornými hodnotami. Keď toto vojaci pochopili, rozplakali sa od ľútosti a zúfalstva.
Originálny popis k fotografii znie: Deutsche Kriegsgefangene in den Vereinigten Staaten sehen einen Bildbericht aus den deutschen Konzentrationslagern. V preklade do slovenčiny to znamená: Nemeckí vojnoví zajatci držaní v Americkom tábore sledujú film o koncentračných táboroch.
Premietanie takýchto filmov bolo súčasťou povojnového denacifikačného programu, ktorým chceli spojenci očistiť nemecký ľud od nacistickej ideológie, ktorú im celé roky tlačila do hláv kontrolovaná a cielená propaganda. Okrem premietania takýchto záberov bolo súčasťou programu aj vystavovanie mŕtvych židovských tiel na verejných miestach a premietanie filmov o tom, ako sa nacistickí pohlavári správali k „menejcenným“ ľuďom. Jednoducho povedané – spojenci robili čokoľvek, čo mohlo pomôcť Nemcom otvoriť oči a uvedomiť si všetky hrôzy vojny, ktoré boli dovtedy pred nimi prísne utajované.
Zábery, ktoré nemeckí zajatci sledovali, natočili americkí dokumentaristi a okrem samotných zajatcov ich videli aj milióny a milióny ďalších ľudí. Kvôli extrémnemu „vymývaniu mozgov“ totiž väčšina civilného obyvateľstva po skončení vojny odmietala uveriť rozprávaniu o týchto zverstvách a nepripúšťali si existenciu koncentračných táborov. Až tieto zábery ich však nadobro presvedčili o opaku.
Je nutné si tiež uvedomiť, že nie všetci nemeckí vojaci boli súčasne aj zástancami nacistickej ideológie. Mnohí mali iba silné národné cítenie a vojnu vnímali iba ako boj za svoju domovinu, boj za svoj životný priestor. Iní chceli pomstu za Versailles a ďalší jednoducho nemali na výber. Je preto pochopiteľné, že aj keď Nemci bojovali bok po boku, ich vnútorné motivácie k boju sa často diametrálne odlišovali a mnohí z tých, ktorí neboli nasiaknutí nacistickou ideológiou, sa po zistení pravdy a toho, čomu dopomohli, doslova zrútili.
Ako sa to po vojne naučili Nemci, musíme sa to už konečne naučiť aj my. Nič, čo má niečo spoločné s režimom vykonávajúcim cielené masové vyvražďovanie nevinných ľudí, nie je v dnešnej dobe tolerovateľné. Obhajovanie takéhoto barbarského režimu je nanajvýš zvrátené a vrhá ten najtemnejší tieň na celú modernú spoločnosť, ktorá vznikla iba vďaka tomu, že boli tieto režimy porazené. Uvedomme si, že ak by sa tak nestalo, tak by tu už s veľkou pravdepodobnosťou nebol nikto z nás. Kto bojuje v mene nacizmu, bojuje sám proti sebe.
rarehistoricalphotos.com
Nahlásiť chybu v článku