Hoci sa o work-life balance, vyhorení či psychickom zdraví v práci dnes hovorí viac než kedysi, realita mnohých zamestnancov vyzerá úplne inak. Viacerí ľudia síce cítia, že dlhodobo fungujú pod tlakom, no zároveň majú pocit, že sa od nich očakáva, že to zvládnu bez sťažovania. Postupne tak pribúdajú úlohy, zodpovednosť aj stres, zatiaľ čo oddych, hranice a pocit pohody ustupujú do úzadia.
Veľa problémov pritom nevzniká zo dňa na deň. Začína sa to nenápadne. Človek zostane v práci o hodinu dlhšie, odpovie na e-mail večer doma alebo si vezme na seba ďalšiu úlohu, pretože nechce pôsobiť neschopne či konfliktne. Postupne sa však z výnimiek stáva pravidlo. Práca sa kopí, tlak rastie a človek má pocit, že ak spomalí alebo niečo odmietne, sklame svoje okolie alebo ohrozí svoju pozíciu.
Prečo je pre mnohých ľudí také ťažké povedať „nie“
Práve preto býva pre mnohých ľudí mimoriadne ťažké povedať jednoduché „nie“. Nie preto, že by nechceli spolupracovať, ale preto, že sa obávajú následkov. Strachu zo zhoršených vzťahov, z konfliktu s nadriadeným, z horšieho hodnotenia alebo z toho, že budú považovaní za problémových zamestnancov. Výsledkom potom býva dlhodobé preťažovanie, frustrácia a pocit, že človek stráca kontrolu nad vlastným pracovným aj osobným životom.
Do toho sa často pridávajú aj komplikované vzťahy na pracovisku. Sarkazmus, ignorovanie, ponižovanie pred kolegami, neustále napätie alebo komunikácia, po ktorej človek odchádza psychicky vyčerpaný. Mnohí zamestnanci pritom nevedia, kde je hranica medzi nepríjemnou situáciou a správaním, ktoré už nie je v poriadku. Často si navyše nahovárajú, že problém je v nich, že by mali vydržať viac alebo byť odolnejší.
Keď sa z únavy stane vážny problém
V pokračovaní rozhovoru preto Anna Hudáková hovorí o témach, ktoré sú pre množstvo ľudí každodennou realitou, no len málokto o nich otvorene rozpráva. Vysvetľuje, čo robiť v situácii, keď práce pribúda viac, než je možné dlhodobo zvládať, ako komunikovať s nadriadeným bez zbytočných konfliktov a prečo je dôležité naučiť sa nastavovať hranice skôr, než sa problémy začnú podpisovať na zdraví.
Rozoberá aj to, prečo sa zdanlivo malé problémy v práci môžu časom zmeniť na vážne psychické vyčerpanie a ako rozpoznať moment, keď už nejde len o obyčajnú únavu. Témou je aj vyhorenie, ktoré sa netýka len ľudí, ktorí svoju prácu nemajú radi. Práve naopak. Veľmi často postihuje tých, ktorí boli spočiatku nadšení, motivovaní a ochotní odovzdať práci maximum.
Keď práce pribúda a nestíhate
Situácia, keď sa pracovné povinnosti postupne kopia, je dnes čoraz bežnejšia. Prvým krokom by podľa Hudákovej malo byť úprimné zhodnotenie, kde je problém. „Treba si najprv ujasniť, či je to o mojej efektivite alebo o nereálnych očakávaniach,“ vysvetľuje. V mnohých prípadoch zohráva úlohu aj predstava, že moderné nástroje či technológie automaticky zvyšujú výkon. To však neznamená, že kapacity zamestnanca sú neobmedzené.
Práve preto je dôležité vedieť si realisticky zhodnotiť, koľko práce je ešte zvládnuteľné. Pomôcť môže aj zamyslenie sa nad tým, ako vyzerá bežný pracovný deň. Nejde len o veľké úlohy, ale aj o drobné vyrušenia. Napríklad krátke otázky či neplánované požiadavky, ktoré sa môžu javiť ako maličkosti, no v súčte zaberú výraznú časť dňa.
Ak človek dospeje k záveru, že ide o preťaženie, kľúčová je konkrétna komunikácia. Nestačí povedať, že nestíha. Dôležité je pomenovať, čomu sa venuje a aké má aktuálne úlohy. Práve to vytvára priestor na ďalší krok, ktorým je nastavenie priorít. „Ak sa venujem úlohám A a B a pribudne C, treba si povedať, čo sa má posunúť,“ približuje.
Inak hrozí, že sa všetko robí naraz, no výsledkom je nižšia kvalita. Rozhovor s nadriadeným by mal byť vecný a založený na faktoch. Ide o vysvetlenie, ako je rozvrhnutý čas, aké sú výsledky a kde sú reálne limity. Zároveň je vhodné pýtať sa, čo má najvyššiu prioritu a na čo sa má človek sústrediť. Ak však ani po takejto komunikácii nedôjde k zmene a očakávania zostávajú nereálne, nejde už o bežnú situáciu. V takom prípade je namieste riešiť ju ďalej, pretože dlhodobé preťaženie nie je udržateľné.
Prečo je také ťažké povedať „nie“? A ako to zvládnuť bez konfliktu
Povedať „nie“ je pre mnohých ľudí oveľa náročnejšie, než sa môže zdať. Dôvodom je najmä strach z následkov. „Ľudia sa obávajú povedať nie, pretože majú strach z toho, čo sa stane,“ vysvetľuje. V pracovnom prostredí sa k tomu pridávajú obavy zo zhoršenia vzťahov, vplyvu na plat či kariérny rast alebo dokonca strach zo straty práce.
Svoju rolu zohráva aj osobnosť a výchova. „Väčšina z nás chce byť dobrým zamestnancom, dobrou dcérou, dobrou mamou,“ zaznieva v rozhovore. Práve táto snaha vyhovieť často vedie k tomu, že si ľudia nastavujú hranice príliš nízko. Situáciu komplikuje aj nejasne nastavené pracovné prostredie. „Problém je aj vtedy, keď nie sú jasne vyjasnené hranice, úlohy a zodpovednosti,“ hovorí.
Nahlásiť chybu v článku