Hudba bola spočiatku najmä o nadšení a veľkých predstavách. O tom, že by sa ňou dalo uživiť, nikto z kapely vážne neuvažoval. V ich hlavách rezonovali úplne iné motívy. „Nikto z nás v kapele netušil, že hudbou sa dá vôbec živiť. V hlave sme mali len slávu a dievčatá.“
Túžili po plných kluboch, po ľuďoch, ktorí budú spievať ich piesne, a po pocite, že to celé má zmysel. Realita prvých koncertov však bola výrazne skromnejšia. Hranie po krčmách a kluboch sa často končilo symbolickou odmenou. „Prvé koncerty v krčmách a kluboch sme odohrali za pivo, párky a benzín.“
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Myšlienka, že hudba má aj svoju finančnú hodnotu, prišla až neskôr, a spočiatku ju ani nevedeli uchopiť. „Keď sa nás raz niekto opýtal, aká je naša suma, nechápali sme, čo tým myslí.“
Škola ako otvorená kapitola
Napriek tomu, že vzdelania sa nikdy úplne nezriekol, časom sa dostalo na vedľajšiu koľaj. Prijatý bol aj na konzervatórium, no realita života hudobníka bola neúprosná. Povinnosti sa kopili a dni mali len dvadsaťštyri hodín. „Áno, aj ma prijali na konzervatórium. Skončilo sa to tak, že popri skladaní hudby, koncertovaní a rodine som už nemal čas študovať.“
S úsmevom dnes dodáva, že v tomto smere možno nebol práve najusilovnejší typ. „Asi som v tomto trochu lenivý. Na rozdiel od mojej manželky.“ Práve ona je preňho dôkazom, že chuť učiť sa nemá hranice. „Lucka sa po absolvovaní konzervatória a jednej vysokej školy prihlásila na ďalšiu.“
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
A hoci on sám školské lavice opustil, dvere si úplne nezabuchol. „Ale nič nie je stratené. V budúcnosti sa možno nechám nahovoriť na univerzitu tretieho veku.“
Nahlásiť chybu v článku