Foto: Joe Rosenthal, Public domain, via Wikimedia Commons/

Bitka o ostrov Iwo-džima patrí medzi najkrvavejšie strety Japoncov s Američanmi.

Je 16. február 1945. Japonsko už dlho nie je tým, čo bývalo v porovnaní s obdobím, keď zaútočili na Pearl Harbor. V Tichomorí sa Američanom v tej dobe už podarilo získať zdrvujúcu prevahu. V bitke pri Midwayi prišlo japonské cisárske námorníctvo o štyri lietadlové lode, prehrali aj bitku o Guadalcanal. Všetko smerovalo k tomu, že Američania sa čoskoro dostanú na územie Japonska. V ceste im stál strategicky položený ostrov Iwo-džima, na ktorý práve 16. februára 1945 začali útočiť. 

Japonci ostrov doslova rozkopali

Iwo-džima (dnes Iótó) je pomerne malý, iba 21 km2 veľký ostrov vulkanického pôvodu. Inak celkovo rovnému ostrovu dominuje hora Suribači vo výške 161 m n. m.

Pre Japonsko bol ostrov v čase 2. svetovej vojny významným a strategickým miestom. Nachádzali sa tu dve letiská a tiež sa tu dali odpozorovať nálety bombardérov, ktoré smerovali na japonskú pevninu, či na 1 200 kilometrov vzdialené Tokio.

Japonci vedeli, že ostrov bude prvý na rane, keď prídu Američania. Preto takmer pred rokom od útoku bol ostrov prekopaný a vystavala sa tu podzemná sieť bunkrov a tunelov o celkovej dĺžke až 18 kilometrov. Japonský veliteľ ostrova a muž, ktorý ho bránil až do konca, generál Tadamiči Kuribajaši, tušil, že túto bitku nevyhrá a Američania ostrov dobyjú. Aj tak však nemal v úmysle sa vzdať.

Generál Tadamiči Kuribajaši. Foto: photographer is unknown, Public domain, via Wikimedia Commons

21-tisíc Japoncov proti 110-tisícom Američanov

Už čísla v podnadpise hovoria o drvivej prevahe Američanov. Bitka, ktorá na prvé počutie má jasného víťaza, však bola vykúpená veľkým počtom strát.

Američania predpokladali, že ostrov dobyjú za jeden deň. Viac sa mýliť ani nemohli a v konečnom dôsledku im to trvalo od 16. februára do 26. marca 1945.

Vylodenie. Foto: See page for author, Public domain, via Wikimedia Commons

16. februára síce bitka o Iwó-džimu začala, no na ostrove nebola ani jedna americká noha. Ostrov bol bombardovaný, aby vojaci pri vylodení mali už výhodu. Geniálnym vybudovaním siete bunkrov však Japonci pri bombardovaní neutrpeli takmer žiadne straty a čakali na deň D.

19. februára sa rozpútalo peklo

Američania po troch dňoch bombardovania začali inváziu na ostrov, ktorý bol pre Japoncov veľmi symbolickým a boli ochotní ho brániť do posledného muža, keďže išlo o japonské územie už pred 2. svetovou vojnou. Američania tak chcú Japoncom zobrať to, čo im patrilo aj pred ich vojnovým ťažením a rozhodne to nechcú odovzdať ľahko.

Japonci nezaútočili na Američanov pri vylodení, ako bývalo zvykom. Až keď sa vojaci začali predierať cez pás hustého sopečného piesku, ktorý sťažoval pohyb, spustili Japonci paľbu. Američania sa nemali kde ukryť a umierali pod ostrou paľbou. Za cenu mnohých životov sa im ale do večera podarilo dokončiť vylodenie a na ostrove bolo odrazu o 30-tisíc ľudí viacej. Za prvý deň ich zomrelo 600, zranilo sa ich dvakrát toľko.

Vojaci na pláži počas bojov. Foto: Post-Work: User:W.wolny, Public domain, via Wikimedia Commons

Útok na Suribači

Hora Suribači, symbol ostrova, dobyli Američania po štyroch dňoch ťažkých bojov. Skupina šiestich vojakov, ktorým velil 25-ročný seržant Michael Strank pochádzajúci z dedinky Jarabina na východnom Slovensku, tu vztýčila americkú vlajku. Fotografiu z tohto aktu vytvoril vojnový fotograf Joe Rosenthal a stala sa jednou z najslávnejších záberov z 2. svetovej vojny. Michael Strank je tretia postava z ľavej strany, ktorá je čiastočne prekrytá.

Vztýčenie vlajky na Iwodžime. Foto: Joe Rosenthal, Public domain, via Wikimedia Commons

Žiaľ, Michael zomiera o osem dní neskôr, keď ho zasiahne šrapnel. Boje o Iwó-džimu totiž ani zďaleka vyvesením vlajky neskončili. Američania rýchlo pochopili, že Japonci sú tu doslova zakopaní na každom rohu a museli postupovať opatrne, pričom bunkre likvidovali granátmi či ohňom.

Vojak s plameňometom. Foto: Unknown authorUnknown author, Public domain, via Wikimedia Commons

Krvavé a vyčerpávajúce boje

Od vztýčenia vlajky na Suribači trvalo asi ešte mesiac, kým sa Japoncov podarilo poraziť. Bolo to aj zásluhou generála Kuribajašiho, ale aj oddanosťou Japoncov. Tí radšej v boji zahynuli, ako keby sa mali vzdať.

Ak už nebolo iné východisko, tak sa Japonci vrhali na samovražedné misie, pričom so svojím životom sa pokúsili zobrať čo najviac aj tých amerických. Asi týždeň pred dobytím Iwó-džimy sa Američanom podarilo zachytiť vysielanie generála Kuribajašiho: “Nejedli sme, ani nepili už päť dní, ale náš bojový duch je silný. Budeme bojovať až do konca.

Pohľadnica z bojov. Foto: USMC Archives from Quantico, USA, CC BY 2.0, via Wikimedia Commons

 

Ukončenie bojov

Koniec prišiel v noci z 25. na 26. marca. Kuribajaši zahynul dva dni predtým a preživším Japoncom nemal kto veliť. Objavili sa ešte nejaké samovražedné útoky, napríklad sa Japoncom podarilo preniknúť na letisko a tam zabiť viacero pilotov.

Boje na ostrove. Foto: USMC Archives from Quantico, USA, CC BY 2.0, via Wikimedia Commons

Na konci marca však Japonci už nedokázali vzdorovať a Iwó-džima bola prehlásená za bezpečnú. Aj po ukončení bojov však na ostrove prežívali dvaja japonskí vojaci a vzdali sa až v roku 1949.

Bitka o Iwódžimu, malý sopečný ostrov pri Japonsku, pripravila o život 28-tisíc vojakov – približne 21-tisíc na strane Japonska a asi 7-tisíc na strane Ameriky.

Aj táto bitka utvrdila Američanov, že boj na území Japonska by bol nemysliteľný, keďže Japonci nemajú v povahe sa vzdať a sú ochotní zahynúť za svoju vlasť, pričom spolu so sebou zoberú čo najviac nepriateľov. Aj preto padlo rozhodnutie, že proti Japonsku sa musí viesť nová vojna, aká nikdy predtým, a to pomocou atómových zbraní.

0
Uložiť článok
Komentovať ( 0 )