Väčšina tých, ktorí ju zakúsili na vlastnej koži, už medzi nami nie je. A hoci jej hrôzy nájdeme na pamätníkoch, v knihách či dokumentoch po celom svete, ľudstvo má zvláštnu schopnosť zabúdať. Vojna je však neodmysliteľnou súčasťou dejín – je odrazom našej túžby po moci, spravodlivosti aj sile.
Portál Politico zhromaždil a analyzoval nedávne svedectvá a správy amerických spravodajských služieb, rovnako ako rozhovory s poltuctom geopolitických expertov, so zámerom predstaviť hlavné regióny, v ktorých panuje krehká rovnováha, a kde by jediný incident mohol spustiť špirálovitú eskaláciu. Teraz prináša päť ohnísk napätia, kde hrozí v najbližších piatich rokoch vojenský konflikt.
Jadroví susedia
Vedúci predstavitelia spravodajských služieb upozorňujú najmä na Indiu a Pakistan. „Vidíte, ako potenciál konfliktu skočí z nuly na 60, pretože domáca politika na oboch stranách ich tlačí k eskalácii, pričom každá strana hrá proti druhej. A to aj napriek tomu, že ani jedna strana nechce ísť do vojny,“ vysvetlila bývalá riaditeľka spravodajských služieb USA za prezidenta Joea Bidena Avril Hainesová.
Obavy sú oprávnené – konflikt stojí na krehkej a ťažko pochopiteľnej poistke a znepokojujúcim faktorom je aj pakistanská vojenská doktrína, ktorá má mať nízky prah pre použitie jadrových zbraní proti Indii.
Dôvod, prečo zatiaľ nedošlo k rozsiahlej vojne, je podľa portálu Politico zrejmý – bola by zlá pre obe krajiny.
„Najväčším motorom mieru medzi Indiou a Pakistanom je fakt, že obe majú iné naliehavé priority,“ vysvetľuje Christopher Clary, externý spolupracovník Inštitútu Henryho Stimsona a bývalý riaditeľ pre južnú Áziu na ministerstve obrany USA. India sa sústreďuje na rivalitu s Čínou a ekonomický rozvoj, kým Pakistan bojuje s povstaniami v Balúčistane a v paštúnskych oblastiach pri hranici s Afganistanom. „Tieto útoky majú veľmi vážnu povahu a zaslúžia si plnú pozornosť,“ dodáva Clary.
Najobávanejšia invázia
Existuje predpoklad, že čínsky prezident Si Ťin-pching určil rok 2027 ako ten, do ktorého majú byť jeho ozbrojené sily pripravené na inváziu Taiwanu.
Takýto krok patrí medzi najväčšie obavy súčasného sveta, keďže by sa stal testom toho, či globálny poriadok 21. storočia budú formovať Spojené štáty alebo Čína. Hoci Washington dlhodobo deklaruje podporu Taiwanu, v prostredí Trumpovej administratívy panujú pochybnosti o miere lojality, ale aj schopnosti Američanov viesť s Pekingom dlhý, vyčerpávajúci konflikt.
„(Čína) neustále precvičuje (taiwanské scenáre), pretože je to to najvýznamnejšie, čo ich armáda môže dostať za úlohu,“ uviedol Jon Finer, bývalý zástupca poradcu pre národnú bezpečnosť v Bidenovej administratíve. Si Ťin-pching zároveň pravdepodobne vníma pripojenie ostrova ako jeden z posledných veľkých krokov, ktorými by sa zapísal do dejín ako transformatívna postava čínskych dejín.
Proti scenáru invázie však stoja vážne pochybnosti o schopnostiach čínskej armády. Jej štruktúry sú poznačené korupciou, chýbajú jej bojové skúsenosti a prezident jej nemusí plne dôverovať. Svoju rolu zohráva aj skúsenosť Ruska na Ukrajine – konflikt, ktorý mal byť na papieri oveľa jednoduchší, no ukázal sa ako zdĺhavý a nákladný. To je varovaním aj pre Peking.
Test pre NATO
Podľa expertov pre náš región najvýznamnejší konflikt môže hroziť, ak sa Rusko rozhodne začať inváziu na Pobaltí.
Tri pobaltské štáty sú lákavý cieľ, o ktorom Putin verí, že majú byť súčasťou Ruska. Zároveň by dostal možnosť otestovať NATO a Európu tým, že by sa zameral na niektorý z najmenších a najizolovanejších členov. „Bolo by to Rusko, ktoré by testovalo záväzky vyplývajúce z článku 5 voči týmto spojencom NATO,“ vysvetľuje Evelyn Farkasová, výkonná riaditeľka McCainovho inštitútu a bývalá úradníčka Pentagónu.
Situácia prináša množstvo otázok – čo ak by USA ustúpili od pôvodnej podpory Rigy, Vilniusu alebo Tallinu? Nastala by väčšia podpora Američanov, ak by útok vrátili iné krajiny NATO – napríklad Poľsko, Nemecko či Spojené kráľovstvo? Tieto neistoty robia z každého rozhodnutia strategickú hádanku.
Imperiálny sen Putina však stojí pred výzvou, ktorá šancu na útok znižuje, a podľa názoru expertov je ňou priebeh vojny na Ukrajine. Ukrajina nedávno odhadla, že Rusi v trojročnej vojne utrpeli zhruba milión obetí, vrátane zranených a nezvestných členov. „Od januára 2024 Rusko vymenilo obrovské množstvo vybavenia za obyčajné metre zeme,“ uviedla správa CSIS z tejto jari.
A v aprílovom svedectve riaditeľ veliteľstva ozbrojených síl USA v Európe, generál Christopher Cavoli uviedol, že USA veria, že Rusko len za posledný rok stratilo odhadom 3-tisíc tankov, 9-tisíc obrnených vozidiel, 13-tisíc delostreleckých systémov a viac ako 400 systémov protivzdušnej obrany.
Vojna medzi Indiou a Čínou a pridusená kórejská vojna
V zozname potenciálnych konfliktov figuruje aj vojna medzi Indiou a Čínou. Napätie, ktoré siaha až do čias britskej koloniálnej éry, stále hrozí eskaláciou, ako ukázali krvavé strety v údolí rieky Galwan v roku 2020. Konflikt by pravdepodobne prebiehal v odľahlých horských oblastiach, no jeho geopolitické dôsledky by mohli byť obrovské, vrátane reputačného tlaku a zblíženia Indie so Spojenými štátmi, pričom ekonomické tlaky a medzinárodný dohľad znižujú pravdepodobnosť vojny.
Nakoniec, v hre je aj kórejská vojna, ktorá nikdy oficiálne neskončila. Napätie je vysoké, severokórejský režim nepriehľadný a nevyspytateľný, pričom jadrové zbrane dávajú Kim Čong-unovi moc a ochranu pred zahraničnými zásahmi. Napriek tomu je vojna dnes málo pravdepodobná, keďže krajina je ekonomicky a politicky oslabená a stabilitu na juhu podporuje prítomnosť amerických vojsk a diplomatické vzťahy s veľmocami.
Geopolitika je neistá a dejiny nepredvídateľné. Takéto analýzy neodhaľujú istú budúcnosť, iba približujú reálnu pravdepodobnosť rôznych scenárov. Možno svet zostane pokojný. A možno sa konflikt objaví tam, kde ho dnes nikto neočakáva.
Nahlásiť chybu v článku