Na záchranu obyvateľov tohto mesta bol vyslaný tím, ktorý pozostával zo psieho záprahu. Jediný spôsob, ako sa dalo ľudí z tohto mesta zachrániť, bolo doručenie lieku, ktorý pôsobil ako protijed. Problém bol však v tom, že najbližšie sa tento liek nachádzal vo vzdialenosti 1000 kilometrov od Nome a počas treskúcej zimy na Aljaške, bolo takmer nemožné dopraviť ho do mesta včas.

Napriek tomu, že sa misia doručenia lieku do mesta zdala spočiatku nemožná, tím psích pretekárov sa rozhodol, že to skúsi. S odhodlaním sa vydali naproti smrti, ktorá v nehostinnej severnej prírode čakala na každom rohu. Jediná cesta, ktorá spájala Nome a ich štartovací bod, merala 1046 kilometrov a viedla cez prostredie, kde nič živé nežije. Nórsky pretekár menom Seppala, ktorý mestečko Nome obýval, importoval na Aljašku najlepších psov až zo Sibíri, aby mohol liek doručiť.

Seppalovu svorku viedol pes menom Togo. Seppala vystriedal svojho predchodcu, ktorému počas cesty umrzol nos a sčernal. Togo viedol svorku naprieč 270 mrazivými kilometrami v teplotách, ktoré dosahovali aj -60°C. Potom čo, Sepalla so svojimi psami prešiel cez zamrznuté jazerá a vystúpal do 1,5 kilometrovej výšky na horu Little McKinley Mountain, podal lieky mužovi menom Gunnar Kaasen. Ten bol posledným mužom, ktorý mal doručiť zásielku. S týmto mužom sa na scéne ukázal aj Balto, o ktorom by dovtedy nikto nepovedal, že by mohol celú situáciu zachrániť.

Balto bol pomalý a nešikovný pes, ktorého väčšina pretekárov prehliadala. Napriek tomu si ho Gunnar zvolil, aby viedol svorku. Gunnar a jeho tím psov cestovali len posledných 90 kilometrov, no to nič nemení na Baltovej dôležitosti. Gunnar sa totiž dostal do snežnej búrky, v ktorej nebolo vidno vôbec nič a musel sa spoľahnúť len na to, že psy ho dovedú tam, kam majú. Balto, ako vodca svorky nebol pes, na ktorého by sa niekto spoliehal. Gunnara aj zvyšných psov však doviedol do cieľa bez toho, aby vybočil z kurzu. Od Gunnara bolo veľmi odvážne, že sa rozhodol všetku svoju dôveru venovať Baltovi, vďaka ktorému bolo mesto Nome zachránené.

Keď Baltov zasnežený ňufák vstúpil do mesta ako prvý, celý svet začal oslavovať jeho úspech. Takmer každý pes, ktorý sa v tom čase objavil v americkej domácnosti, niesol na jeho počesť meno Balto. V newyorskom Central Parku dostal Balto sochu, ktorá tam ako pamiatka na jeho hrdinský čin stojí dodnes. Balto umrel ako 14 ročný pes v roku 1933. Jeho pozostatky sú vystavené v clevelandskom múzeu histórie prírody.

Pozri aj: Smutný príbeh slonice Mary. Kvôli chybe cvičiteľa ju majiteľ cirkusu dal verejne popraviť a urobil z toho nechutné divadlo

allthatsinteresting.com