Rytmické, hudobné a rečové schopnosti sa u ľudí pravdepodobne vyvinuli ako dôsledok vzpriamenej chôdze, uvádza nová štúdia. TASR informuje na základe správy žurnálu Current Anthropology a portálu Phys.org.
„Kroky pri kráčaní vzpriamene vytvárajú rytmickejšie a predvídateľnejšie zvuky pohybu ako štvornohý pohyb našich najbližších žijúcich príbuzných, šimpanzov, ktoré sa po šelestiacich vetvách stromov pohybujú nepravidelnými krokmi,“ uvádza lekár a výskumník Matz Larsson z Örebro universitet (ORU) vo Švédsku.
Štúdiu vypracoval spolu s Dean Falkovou, profesorkou antropológie na Floridskej štátnej univerzite (FSU). Publikovaná bola v aprílovom čísle vedeckého žurnálu Current Anthropology. Dvaja ľudia držiaci krok majú dostatok príležitostí započúvať sa do zvukov okolia. Ak svoje kroky synchronizujú, nastáva medzi nimi ticho. Mozog dokáže zvuky krokov spojiť a oddeliť ich od zvukov okolia, takže si skôr všimnú blížiaceho sa predátora alebo nepriateľa.
Začína to už v maternici
Rytmické kroky matiek ovplyvňujú aj deti v maternici ešte pred ich narodením. Normálne tempo chôdze je podľa portálu Phys.org 120 krokov za minútu, čo je rovnaké tempo ako má mnoho hudobných skladieb. Pohyb do rytmu krokov aktivuje propriocepčný systém tela, ktorý na základe sluchových, rovnovážnych a hmatových vnemov neustále umožňuje vnímať vlastnú polohu a pohyb v prostredí.
Deti v maternici vnímajú i tep srdca, ten však stimuluje iba ich sluch. V porovnaní s krokmi je tiež výrazne pomalší, pretože dosahuje iba približne 70 úderov za minútu a menej pripomína hudbu. Upokojujúci vplyv kolísania na deti môže byť podľa Larssona spôsobený tým, že pripomína pohyb matiek počas tehotenstva.
Falková skúmala detské džavotanie – rytmický a takmer hudobný spôsob komunikácie dospelých s bábätkami. Keď sa ľudia začali pohybovať vzpriamene, deti prišli o možnosť udržiavať telesný kontakt s matkou, pretože sa už nemohli držať jej srsti. „Podľa Falkovej výskumu presne takto vzniklo džavotanie – ako náhrada fyzického spojenia rodičov a detí. Mohlo to tiež stimulovať vývoj hudby a reči,“ dodáva Larsson.
„Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že beh a prechádzky podporujú tvorivosť a môžu sa počas nich objaviť nové myšlienky. Prechádzka s iným človekom zase podporuje výmenu myšlienok,“ pokračuje Larsson. Spôsob zrodu ľudského zmyslu pre rytmus mu vnukol jeho syn.
„Môj syn Filip má Downov syndróm a miluje hudbu. Má zvláštny zmysel pre rytmus a rád so mnou zlaďuje krok. Zvuky tvorené našou chôdzou nahrádzajú reč – prestane používať slová a začne znakovať. Filip ma prinútil myslieť nekonvenčne,“ uzatvára vedec.
Nahlásiť chybu v článku