Umelecký experiment s názvom “Rhythm 0” bol naoko veľmi jednoduchý. V miestnosti stál stôl, na ktorom bolo položených 72 predmetov. Na stole boli predmety všetkého druhu – od nevinných ako je jablko, šál, rúž, farba, pohár s vodou a ruža, no boli tam tiež nožnice, nôž, zbraň a jeden náboj. Umelkyňa sa postavila pred ľudí na celých šesť hodín a nechala svoj osud v ich rukách. Ľudia si mohli zobrať akýkoľvek predmet zo stola a mohli s Marinou spraviť čo len chceli. „Som objekt. Počas tejto doby beriem za všetko plnú zodpovednosť.“ zneli pokyny.
Sama umelkyňa označuje experiment za jeden zo svojich najextrémejších
Predmety na stole mali spôsobiť oboje – bolesť aj potešenie. Nešlo jej len o smrť, ale o to, ako ďaleko môžeme dostať naše telo. Nie je to len telo ale aj myseľ, ktorá nás núti robiť veci, ktoré by sme si možno ani nevedeli predstaviť. V tomto experimente bola “Rytmus 0” myseľ verejnosti.
Od ostatných umelcov sa líšila
Do tej doby boli podobné umelecké vystúpenia kritizované ako trápne, choré a masochistické, lebo počas nich šlo len o upútanie pozornosti. Marina si povedala, že chce spraviť vystúpenie, pri ktorom zistí, ako ďaleko je schopná zájsť verejnosť, pokiaľ umelec neurobí absolútne nič.
Bola si vedomá rizika
Tým, že poskytla ľuďom aj pištoľ s nábojom a zobrala za to plnú zodpovednosť, si bola vedomá, že hocikto môže pištoľ zobrať, vložiť do nej náboj a zastreliť ju. Chcela vedieť, čo v takej situácii verejnosť spraví.
Nedalo sa predpovedať, čo sa stane
Na začiatku sa toho veľa nedialo. Ľudia k nej len prichádzali, hrali sa s ňou a bozkávali ju alebo jej podali ružu.
Po pár hodinách sa to však obrátilo, ľudia sa správali stále horšie a horšie
Jeden človek jej rozrezal krk a pil jej krv a Marina tam len stála
Ľudia ju nosili po miestnosti alebo ju položili zviazanú na stôl
Nebáli sa zobrať ani zbraň. Jeden muž do nej dokonca vložil náboj a dal jej ju do ruky, aby vidiel či sama stlačí spúšť
Ľudia zobrali nožnice a rozstrihali jej šaty a začali jej pritláčať ružu aj s tŕňmi na telo
Po šiestich hodinách prišli zamestnanci galérie a povedali, že vystúpenie sa skončilo. V momente, keď sa umelkyňa začala hýbať a prestala byť len bábkou pre ľudí, všetci utiekli preč. Nemohli Marinu zniesť ako reálneho človeka. “Pamätám si ako som sa vrátila späť do hotela, pozrela som sa do zrkadla a uvidela som veľký biely vlas.”
Od experimentu uplynulo už vyše 40 rokov a umelkyňa, ktorá bola pripravená zomrieť, naďalej prekonáva konvencie. Marina Abramovic nejedným svojím vystúpením dokazuje, aké hranice je schopná dosiahnuť ľudská myseľ. A práve preto patrí k jednej z najuznávanejších. Ak toto meno bolo pre teba doteraz neznáme, sme si istí, že už si ju budeš pamätať navždy.
interez.sk, tate.org.uk / vimeo.com
Nahlásiť chybu v článku