Foto:TECH. SGT. JOE COLEMAN [Public domain], via Wikimedia Commons

Pôvodný názov tejto diaľnice je Diaľnica 80.

O život tu prišlo také množstvo ľudí, že si vyslúžila prezývku Diaľnica smrti. Diaľnica sa nachádza 32 kilometrov od Kuvajtu a v noci z 26. na 27. február, v roku 1991 sa po nej do Bagdadu vracali tisícky irackých vojakov, ale aj civilistov. Bol vyhlásený palebný pokoj, no vtedajší prezident USA, George Bush, to však nebral do úvahy a prikázal na unikajúcich ľudí spustiť paľbu.

Tisícky obetí

Na pomaly postupujúci konvoj zaútočili koaličné sily zo vzduchu, zničili jeho prednú a zadnú časť, aby nebolo kam uniknúť. Nálety a bombardovanie trvali celé hodiny. Keď sa napokon lietadlá vzdialili, zanechali po sebe hotovú spúšť. Na diaľnici ostalo zničených viac ako 2000 vozidiel a kilometre šesť-prúdovej diaľnice boli obsypané tisíckami mŕtvol. Ďalšie telá ležali na Diaľnici 8, ktorá vedie do Basry.

Dohoda

Len deň predtým bolo v Bagdade vyhlásené, že iracký minister zahraničia prijal ponuku Sovietov a nariadil, aby sa vojaci stiahli z Kuvajtu. Prezident Bush však odmietol uveriť, že sa vojaci naozaj stiahnu a vyhlásil, že o ich ústupe neexistuje dôkaz. Tvrdil, že vojaci strieľajú aj naďalej a vojna tak bude pokračovať. Na ďalší deň vyhlásenie, že vojská ustupujú, potvrdil samotný iracký prezident a dodal, že k presunu dôjde po dvoch diaľniciach. Skončiť mal nanajvýš na ďalší deň, Bush však opäť reagoval neveriacky a vyhlásil, že ide o krutý hoax.

Kruté rozhodnutie

Prezident Bush mal v tomto prípade možnosť zanechať vojnové pole a nechať vojakov v pokoji odísť, avšak skupinka amerických stratégov sa obávala, že by takáto dohoda bola pre Ameriku nevýhodná. Preto bol vydaný povel, ktorý nariaďoval zabiť čo najviac irackých vojakov. Ako prvé na diaľnicu dorazili kanadské a americké lietadlá tesne pred polnocou. Plnili Bushov príkaz, ktorý nariaďoval nikoho a nič z Kuvajtu nepustiť. Ktokoľvek sa pokúsil ujsť, zomrel. Bezcitne zabití boli aj vojaci, ktorí boli neozbrojení a dávali jasne najavo, že sa vzdávajú. Nálety neprežil nikto.

Porušenie dohody

Novinár libanonsko-amerického pôvodu, Joyce Chediac sa neskôr vyjadril, že bombardovanie bolo také intenzívne, že aj ten najväčší tank skončil v šrapneloch. Autá boli natoľko zničené, že nebolo možné určiť, či sa v nich v čase bombardovania nachádzali ľudia. Chediac dodal, že týmto krokom bola porušená Ženevská konvencia z roku 1949, ktorá zakazuje útočiť na vojakov mimo vojnového poľa. V správe americkej vlády sa neskôr uviedlo, že vojaci sa chystali preskupiť a zaútočiť znova. Chediac však hovorí, že irackí vojaci neútočili, sťahovali sa a išli domov.

Bol to vojnový zločin?

Novinár sa nebál vyjadriť názor, že tento útok bol vojnovým zločinom. Jeho tvrdenia podporil aj Bob Nugent a dodal, že niečo podobné nikdy nevidel ani počas vojny vo Vietname. Zvláštny je fakt, že Pentagon informácie tajil a keď vyplávali na povrch, mnohí ostali mimoriadne prekvapení. K pravdivým informáciám sa dlhý čas nevedeli dostať ani médiá.

O niekoľko rokov neskôr sa generál Norman Schwarzkopf vyjadril, že rozhodnutie americkej vlády obháji a vyhlásil, že bombardovanie bolo odôvodnené. Tvrdil, že cieľom bolo zničiť čo najväčšie množstvo vojenskej techniky, ktorá mohla predstavovať nebezpečenstvo. Dodal, že nezomierali nevinní ľudia, ale násilníci, ktorí zničili mesto Kuvajt.

Nech už boli dôvody akékoľvek, pravdou ostáva fakt, že tej noci zomreli tisícky ľudí.

amusingplanet
Príbehy
0
Komentovať (0)