Slovenský šport zasiahla začiatkom roka smutná správa o smrti 96-ročného boxera Jána Zachara. Ten sa v roku 1952 na olympijských hrách v Helsinkách nečakane stal prvým slovenským olympijským víťazom, keď vyhral v kategórii do 57 kilogramov.
O Zacharovi sa pre jeho nižší vzrast hovorilo ako o malom veľkom mužovi slovenského boxu. Pästiar sa narodil 27. augusta 1928 v obci Kubrá, v súčasnej časti Trenčína. Vyrastal v skromných pomeroch. Otec pracoval na píle a matka v trenčianskej textilnej továrni Tiberghienka. Ako malý chlapec Zachara začínal s futbalom. Po základnej škole sa vyučil za strojného zámočníka, opravára tkáčskych strojov. Do boxerského klubu nastúpil, keď mal 15 rokov a do ringu vstúpil v čase druhej svetovej vojny v roku 1944.
Útly šampión
Vďaka svojej útlej postave bol často terčom posmeškov, ale postupne si získal rešpekt u súperov. V roku 1946 vybojoval titul majstra Slovenska v kategórii do 57 kg. V tom istom roku si obliekol československý reprezentačný dres na Všeslovanských majstrovstvách v Prahe. Prebojoval sa až do finále, v ktorom boxoval s o dvanásť rokov starším sovietskym šampiónom Levom Segalovičom.
Následne prestúpil do boxerského oddielu v Partizánskom, kde dozrieval pod vedením olympijského víťaza z roku 1948 v kategórii do 67 kilogramov – Júliusa Tormu. Práve na týchto londýnskych OH mal pod piatimi kruhmi debutovať aj mladý Zachara. Napokon do Londýna necestoval. Prednosť vo výprave totiž dostal funkcionár komunistickej strany.
Všetko si vynahradil na OH v Helsinkách v roku 1952, kde vo finále porazil favorizovaného Taliana Sergia Caprariho a získal zlatú medailu. Štartoval aj na OH v Melbourne v roku 1956, na ktorých sa prebojoval do štvrťfinále. Československú socialistickú republiku (ČSSR) reprezentoval taktiež na majstrovstvách Európy v rokoch 1949, 1955 a 1959.
Zachara je dvojnásobný majster Slovenska a získal aj štyri tituly československého šampióna. Odmena za olympijské zlato zodpovedala dobe a krajine, v ktorej žil – za zlatú medailu oficiálne dostal tri metre látky, povýšenie na nadporučíka, hodinky a 12 zväzkov Stalinových spisov. Našťastie mu spolupracovníci z textilnej továrne, v ktorej pracoval, urobili finančnú zbierku, vďaka ktorej obdržal 10.500 korún. Za peniaze si kúpil sekretár, lebo v tej dobe ešte neexistovali ucelené obývačky či spálne.
Ani neskôr Zachara nevyťažil veľa zo športového úspechu z finančného hľadiska. V jednom z rozhovorov pre TASR z roku 2010 si takto zaspomínal: „Keď mi ochorela manželka, býval som v domčeku, kde sa dalo kúriť iba drevom a uhlím. Mali sme sa však sťahovať do Novej Dubnice a tak som sa nezabezpečoval tuhým palivom. Žena potrebovala byť v teple a poradili mi, nech poprosím o odkúpenie zo zásob závodu. Tamojší súdruh mi však odvrkol, že nech si nemyslím, že keď som olympijský víťaz, tak teraz okolo mňa budú všetci skákať. Vyšiel som von, kde mi svitlo, čo sa môže stať. Vrátil som sa a povedal som, že keď sa niečo stane mojej žene alebo deťom, prídem a tie fúzy mu otrhám. Poobede už bolo drevo aj uhlie pred chalupou“.
Po skončení aktívnej kariéry v roku 1959 sa usadil v Dubnici nad Váhom, kde pôsobil ako tréner a pod jeho vedením získalo družstvo boxerov Spartaka SMZ Dubnica tri tituly majstrov Československa (1969, 1971, 1972). Zachara často s úsmevom hovoril, že box je najjemnejší šport, lebo sa robí v rukavičkách. Držiteľ titulu Rytier fair play, ktorý mu udelilo UNESCO uviedol, že v ringu mu pomohla aj jeho záľuba v tancovaní. Podľa neho sú polka, valčík či tango vhodné aj pre box.
Nahlásiť chybu v článku