Precenil sa a doplatil na to. Herec z Viny prehovoril o tom, ako si myslel, že dokáže jednu vec, no bol to veľký omyl

Je paradox, že si herec v osobnom živote prechádza neľahkým obdobím a podobný osud postihol aj jeho postavu v dráme. V seriáli Vina prišiel o svojho syna, ktorého zavraždili, v súkromí bojuje celá jeho rodina s leukémiou syna Timoteja. Pre každého rodiča ide o nočnú moru a nikto si nevie predstaviť, že by mal ťažko choré dieťa. Zdá sa však, že je to na dobrej ceste, hoci sa herec prepočítal v jednej veci. Myslel si, že sa do práce ponorí takmer ihneď a zabudne na to, čo sa deje doma, respektíve na onkológii. 

Skĺbiť to, čo riešil doma, s prácou, nebolo pre Jána Dobríka vôbec jednoduché. Ako priznal herec v rozhovore pre Rádio Melody, spočiatku si myslel, že to zvládne ľavou zadnou, avšak bol to omyl.

Zlom prišiel na jednom predstavení

Herec naznačil, že nevie, ako je to možné, ale dokáže prepnúť, inak povedané oddeliť niečo od toho druhého. „Má to dve roviny. Jedna je tá pragmatická s diárikom v ruke, a druhá je tá emočná alebo to, ako sa dokážem, alebo prečo sa dokážem sústrediť. A to nehovorím teraz čisto len o tom výkone práce, že som na javisku alebo pred kamerou a poviem to, čo treba a poviem to dobre, ale sa to aj naučím,“ odpovedal herec na to, ako vedel fungovať.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Televízia Markíza (@tvmarkizaofficial)

A hoci by sa zdalo, že herec to zvládal celkom dobre, na jednom divadelnom predstavení zistil, že je to inak. „Bolo to na prvom predstavení v mesiaci september. Po tom celom, ako sme boli na onkológii. Odohrali sme komédiu v Martinskom divadle a myslel som si, že ma tá psychohygiena odstrihne od toho, čo som zažíval ostatné dva mesiace, že budem tam, že budem prítomný, že budem plný energie, že tých divákov zabavím, a to sa nestalo,“ vyšiel s pravdou von.

Novonok bolo pre divákov všetko v poriadku, no to nemožno povedať o jeho vnútri. „Ja, moje nastavenie, moje dúfanie v to, že teraz máme za sebou v rámci liečby krátku fázu, musím nastúpiť do práce, musím tam byť príčetný, musím byť tam, no ja som to vo vnútri necítil. Zdôveril som sa s tým kolegovi Marekovi Geišbergovi, ktorý sa na mňa zadíval a opýtal sa ma: A čo si čakal,“ uviedol Ján Dobrík.

Naučil sa na to nemyslieť