Miro Jaroš: Niektorí si myslia, že hudba pre deti je zlatá baňa. Ja k tomu pristupujem inak, veľa peňazí investujem späť

Na prelome rokov 2004 a 2005 ovládla slovenské domácnosti megapopulárna šou Slovensko hľadá SuperStar. Jedna z najpopulárnejších relácií domácej televíznej produkcie opantala celú krajinu a z finalistov sa na istý čas stali hviezdy. Skutočný úspech v speváckej brandži však zažili iba niekoľkí z nich.

Azda najvýraznejšie do dnešného dňa vyčnieva Miro Jaroš. Ten síce na najvyššie méty priamo v súťaži nedosiahol, no v súčasnosti sa teší veľkému komerčnému úspechu.

Ako sám viackrát uviedol, jeho životným snom bolo živiť sa hudbou. Účasť v speváckej súťaži vnímal ako šancu získať nahrávaciu zmluvu, pričom po SuperStar hudbu skutočne začal tvoriť. Medzi rokmi 2005 a 2014 vydal päť štúdiových albumov a s niektorými singlami sa tešil aj pozornosti rádií. Dnes už je však známy hlavne prostredníctvom tvorby pre deti, vďaka ktorej dokázal vybudovať silný a obľúbený brand.

My sme sa s Mirom v rozhovore porozprávali o tom, ako svoju tvorbu vníma, ako k nej pristupuje, ale tiež sme rozobrali finančnú stránku jeho fungovania či fanúšikov, ktorí ho vedia často potešiť, no občas aj sklamať.

Nedávno sa v médiách objavila správa, že nová SuperStar tento rok nebude a mení sa jej formát. Mnohí považujú práve váš ročník za ten najsilnejší, hlavne vďaka masívnemu vplyvu na verejnosť. Prečo myslíš, že to tak je?

Úplne som si istý, že to bolo tým, že išlo o nový televízny formát. Tieto nové veci vzbudzujú, pochopiteľne, najväčší záujem. Ja som si reálne uvedomil, aké to bolo šialenstvo, až keď som zo súťaže vypadol a nemali sme ochranu produkcie. Z toho, čo viem, tak to vtedy sledoval skoro každý.

Sú dnes podľa teba talentované súťaže tohto typu stále cestou k úspešnej kariére?

Osobne si myslím, že spev je iba súčasť balíčka. Ak by som to mal otočiť napríklad na seba, tak ja som, nazvime to, priemerný spevák. Pohybujem sa vo svojom komforte a píšem si pesničky tak, ako mi je pohodlné. V našom ročníku boli určite aj kvalitnejší speváci, ako som ja, no nie každý z nich dnes robí hudbu.

Ďalším faktorom je to, aby bol ten interpret sám sebou a aby sa nenechal obalamutiť druhými. Na to je potrebná silná osobnosť a schopnosť obklopiť sa šikovnými ľuďmi.

Na druhej strane, v našej dobe po SuperStar sme boli odkázaní na hudobné vydavateľstvá, ktoré rozhodovali, komu dajú šancu. To bol vlastne aj môj jediný dôvod, prečo som do SuperStar vtedy išiel. Chcel som nahrávaciu zmluvu. Doba sa však zmenila, dnes si už môžeš pesničku nahrať na rôzne hudobné platformy aj sám a následne ju promovať na Instagrame či TikToku.

Po SuperStar si však vydal štyri, respektíve päť albumov, kým si sa dostal k tvorbe pre deti. Čo je podľa teba najväčšie špecifikum tvorby v hudobnom priemysle pre deti?

Asi to, že tie pesničky pre deti mi išli oveľa ľahšie. Dajme tomu, že skladbu, ktorá sa bežne v tej dobe hrávala aj v rádiách, som niekedy písal aj dva mesiace, kým som s ňou bol spokojný. Detskú pesničku som takto zvládol aj za 15 minút.

Pamätáš si svoj prvý koncert pre deti?

Keď mi začali volať organizátori, mal som vydané iba tri pesničky pre deti. Manažér teda ponuky odmietal s tým, že nemáme koncert, ktorý by sme vedeli plnohodnotne vyplniť detskými skladbami. Navrhli sme im ale, že môžeme hrávať moju klasickú tvorbu s tým, že to doplníme o takzvané detské okienko. A tak sme aj chodili hrávať.

Úprimne, necítil som sa vtedy komfortne. Počas vystúpenia bola prestávka, kedy som sa išiel prezliecť do známej žltej košele. Tú som v tej dobe považoval za akýsi výstrelok a znak, že toto je len odbočka v mojej kariére. Blízki ma ale vtedy upozornili, že pri hraní detských pesničiek som viac “v pohode” a uvoľnenejší.