Mágia, čarodejníctvo a kruté procesy: Tento kvíz na 100 % zvládne len znalec ponurej histórie

V roku 1692 skupina dospievajúcich dievčat zo Salemu v Massachusetts vraj dostávala čudné záchvaty. Pri vypočúvaní obvinili niekoľko žien z toho, že sú čarodejnice a že ich trýznia. Následne popravili ďalšie nevinné obete, ktorým sa mali dievčatá zjavovať ako duchovia a miestna cirkev následne týrala a obviňovala bez dôkazov ďalších a ďalších ľudí.

Malleus maleficarum (po slovensky Kladivo na čarodejnice) je po latinsky písaný rukopis Heinricha Kramera a Jakoba Sprengera. Postupne si kniha vybudovala povesť najčastejšie používaného zdroja informácií o čarodejníctve. Kniha nemala na čarodejnícke procesy okamžitý účinok, ale ovplyvnila predstavy o čarodejníctve. Neskôr, v dobe vrcholu čarodejníckych procesov, bola však už klasickým dielom vo svojom odbore a stala sa akýmsi zákonom mnohých lovcov čarodejníc.

Dôvod nepotrebovali, odsúdiť vás mohli prakticky za čokoľvek. Škaredo ste sa pozreli na suseda, krava na druhom konci dediny ochorela, mesto postihla epidémia, vedeli ste čítať, mali ste pehy, rázštep alebo každé oko inej farby. Práve preto bolo tak náročné sa pred súdom obhajovať a zachrániť sa pred smrťou.

Hoci ich spájame aj s inými tvormi (pavúkmi, havranmi, žabami, hadmi a podobne), práve čierne mačky v minulosti patrili k ženám - čarodejniciam. Počas období moru ľudia verili, že sú nostieľmi diabla a hromadne ich zabíjali, čo bola chyba, lebo im mohli pomôcť vyhubiť nakazené potkany. V neskorších rokoch sa verilo, že do čiernej mačky sa prevtelí človek - hriešnik po smrti.

Aby sa otestovalo, či žena je alebo nie je čarodejnica, ľudia ju chytili a hodili do rybníka alebo rieky so zviazanými rukami a nohami. Ak sa im podarilo vyslobodiť sa a utiecť, boli usvedčené ako čarodejnice. Ak to neurobili, zvyčajne sa utopili.

Vyznávači čarodejníctva často experimentovali s rôznymi bylinkami a nápojmi. Jednou z takýchto rastlín bola aj mandragora, ktorá má halucinogénne účinky, vyvolávajúce aj pocit eufórie. Existovali rituály, ktoré čarodejnice vykonávali úplne nahé a počas ktorých sa taktiež natierali masťami obsahujúcimi spomínanú mandragoru. Po tom, čo sa masť natrela na intímne partie, prichádzal pocit rozkoše a „vzlietnutia“.

Ľudia skutočne verili, že čary a mágia sa dedia z generácie na generáciu. Čarodejnícke remeslo sa často dedilo ako rodinný poklad. Najznámejšou a azda aj najtemnejšou čarodejníckou rodinou boli Gamperleovci v južnom Nemecku v Dettingene.

Ak vezmeme do úvahy celú Európu a Severnú Ameriku, drvivú väčšinu ľudí obvinených z čarodejníctva tvorili ženy, takže tento problém mal silný rodový aspekt. Nie je to však úplný obraz, pretože na niektorých miestach, napríklad na Islande, tvorili muži obvinení z čarodejníctva až 92 % odsúdených. Napríklad šamani Sámovia a iní čarodejnícki lekári boli v severských krajinách tvrdo prenasledovaní.

Za prvý prípad honu na čarodejnice sa považuje vlna procesov rozpútaných v roku 1428 v kantone Valais v dnešnom Švajčiarsku. V priebehu niekoľkých rokov tu bolo na základe anonymných udaní upálených niekoľko stoviek ľudí.

Okultizmus je sústava náuk a praktík, založených na viere v skryté sily pôsobiace v prírode a vo svete vôbec; s touto sústavou súvisia aj snahy o ovládnutie skrytých síl v prospech človeka. Hlavným zdrojom okultizmu boli tzv. tajné náuky a praktiky východných náboženstiev, avšak okultizmus sa sústavnejšie dotvoril v novšej dejinnej dobe a rozvinul sa pritom do rôznych smerov, prípadne siekt.