Foto: Public domain

Pri zmienke o nukleárnom kryte príde väčšine z vás zrejme na rozum Černobyľ.

Černobyľ však nie je jediným miestom, kde je pod betónovou hrobkou uskladnený nebezpečný odpad. Bolo takmer 7 hodín ráno, keď 1. marca v roku 1954 preťal oblohu nad Pacifikom červený oslepujúci záblesk. Trvalo len niekoľko sekúnd, kým sa nad Marshallove ostrovy vzniesol obrovský jedovatý hríb.

Castle Bravo

Išlo o následok výbuchu prvej vodíkovej bomby, pričom explózia bola 1 000-krát silnejšia, ako výbuch bomby „Little Boy“, ktorá zrovnala so zemou Hirošimu. Výbuch bol testom s názvom Castle Bravo a následkom nesprávnych výpočtov bola explózia 2,5-krát silnejšia, ako mali vedci pôvodne v pláne. Popol, ktorý sa po výbuchu vznášal z oblohy, pokryl plochu viac ako 18 000 kilometrov štvorcových. Zasiahnuté teda neboli len Marshallove ostrovy, pod pokrývkou z popola sa ocitli aj všetky okolité ostrovy.

Jedovatý sneh

O niekoľko hodín sa pod vrstvou práškovitej hmoty ocitol celý atol Bikini. Obyvatelia okolitých oblastí nemali ani poňatia, že je to rádioaktívny materiál, deti sa hrali v hmote, o ktorej si mysleli, že je to sneh. Niektoré ju dokonca aj jedli tak, ako deti jedia v zime kúsky snehu a ľadu. Toto však nebol jediný výbuch, ktorý nastal.

67 explózií

Americká armáda testovala jadrové zbrane množstvom takýchto explózií a práve vďaka nim započala éra jadrových zbraní. Medzi rokmi 1946 až 1958 otriaslo dovtedy pomerne pokojným Pacifikom až 67 explózií. Zastavil ich až nátlak iných krajín, napáchané škody sa však už nedali vziať späť a ich následky je možné vidieť ešte aj dnes.

Rozpadajúca sa rakva

Americká vláda sa v roku 1980 rádioaktívny odpad pokúsila zakryť, a to vybudovaním akejsi betónovej rakvy. Bola však vybudovaná narýchlo a nie s cieľom pochovať odpad navždy. Dnes, pri dvíhajúcej sa hladine morí a prudkých klimatických zmenách, sa rakva ocitá v nebezpečenstve a hrozí, že jej jedovatý obsah bude odhalený. Odborníci sa nazdávajú, že stačí jediná silnejšia búrka na to, aby sa kryt rozpadol.

View this post on Instagram

Okeanos Marshall Islands visits Enewetak atoll's Runit Island, the site where US military attempted to “clean” an estimated 73,000 m3 of radioactive debris within an 18 inch-thick concrete dome. Known locally as “The Tomb,” the dome is a haunting reminder of the nuclear legacy that hangs over Runit – which is still uninhabitable due to high levels of radioactivity. The crater that sits beside the dome like a reflection pool was created by one of the 43 bombs detonated on Enewetak atoll by the US during the Cold War era. Scientists predict that the sea level rise will cause the dome to leak into the ocean and affect the surrounding islands. Photo Creds 📸: Steven Holloway #sustainability #MarshallIslands #leaks #radioactivityleaks #bombleaks #nuclearbombaffects #runitisland

A post shared by OkeanosFoundationForTheSea (@okeanosfoundationforthesea) on

Ostrov Runit

AFP píše, že o bezpečnosť obyvateľov sa obáva aj prezidentka Marshallových ostrovov, Hilda Heine. Pokus o vyčistenie oblasti začal ešte v roku 1977, kedy 4 000 amerických vojakov odstránilo 73 000 kubických metrov kontaminovanej pôdy, ktorá bola na povrchu. Tá bola následne prevezená na ostrov Runit, kde ju vysypali do krátera. Ten tu ostal po explózii z roku 1958. Materiál sa na tomto mieste zhromažďoval napokon viac ako tri roky.

Betónový dóm

The Guardian uvádza, že počas prác zahynulo 6 mužov, no v roku 1980 sa napokon kráter podarilo zakryť obrovským betónovým dómom, ktorý mal okolie ochrániť pred rádioaktívnym odpadom. Dóm stál vládu 218 miliónov dolárov a malo ísť len o dočasné riešenie. K vytvoreniu permanentného riešenia však akosi odvtedy nedošlo. Problémom je, že v roku 1983 Marshallove ostrovy podpísali zmluvu, podľa ktorej sú miestni obyvatelia sami sebe pánmi. Tým sa však americká vláda zbavila zodpovednosti a presunula ju na plecia ostrova.

Kráter bez tesnenia

Prieskum Australian Broadcasting Corporation z roku 2017 uvádza, že na mieste sa nachádza aj plutónium-239, čo je jeden z najtoxickejších izotopov na svete. Okrem toho, polčas rozpadu predstavuje závratných 24 100 rokov. Teraz sa však na dóme objavujú praskliny a existuje šanca, že sa rádioaktívny odpad dostane von. Okrem toho, kráter nebol zo strán a zo spodnej strany nikdy utesnený, na jeho vrch len bola položená betónová hrobka. Voda cez priepustnú hlinu môže preniknúť kedykoľvek.

Nanešťastie, vláda Marshallových ostrovov na nápravu a zabezpečenie odpadu nemá potrebné financie.

independent
0
Uložiť článok
Komentovať ( 0 )
Príbehy