Vianoce sú pre mnohých ľudí synonymom tepla a rodiny, no pre tých, ktorí žijú vonku, je to často obdobie, keď sa každý večer mení na boj s chladom, dažďom, so snehom a s únavou. Keď teploty klesnú a mesto sa vyprázdni, aj drobnosť ako suché oblečenie, teplé jedlo či bezpečné miesto na spánok môžu rozhodovať o tom, či človek noc zvládne.
Zima je pre ľudí bez domova najnáročnejším obdobím roka. Chlad, vlhko, krátke dni a vplyvom okolitých podmienok zhoršujúci sa zdravotný stav vytvárajú kombináciu, ktorá môže byť doslova život ohrozujúca. To, čo si veľká časť spoločnosti spája s nepríjemným počasím, znamená pre ľudí na ulici každodenný boj o prežitie.
Keď zima znamená boj o prežitie
Práve počas mrazov sa naplno ukazuje, aký malý je rozdiel medzi bezpečím a ohrozením. Jednou z organizácií, ktoré v tomto období zohrávajú kľúčovú úlohu pre ľudí, ktorí sa pred zimou nemôžu ukryť do vlastného príbytku, je Depaul Slovensko. Ide o neziskovú organizáciu, ktorá sa od roku 2006 systematicky venuje pomoci ľuďom bez domova a ľuďom v extrémnej bytovej núdzi, najmä v Bratislave. Je súčasťou medzinárodnej siete Depaul International, ktorá pôsobí vo viacerých krajinách sveta a stavia na princípe bezpodmienečnej pomoci a rešpektu k ľudskej dôstojnosti.
Pre ľudí bez domova nie je zima len otázkou nepohodlia. Mrazy, vietor a vlhko výrazne zvyšujú riziko podchladenia, omrzlín a zhoršenia chronických ochorení. Každá noc strávená vonku môže mať vážne následky, najmä pre starších ľudí a tých, ktorí majú podlomené zdravie. Zimné obdobie je preto každoročne najkritickejším časom, keď ide doslova o ochranu života.
Depaul Slovensko v prvej línii pomoci
Depaul Slovensko prevádzkuje nízkoprahovú Nocľaháreň svätého Vincenta de Paul, ktorá patrí medzi najväčšie zariadenia svojho druhu v strednej Európe. Počas zimných mesiacov poskytuje nocľah desiatkam ľudí denne.
Súčasťou pomoci je aj denné centrum, kde môžu ľudia bez domova získať základnú sociálnu podporu, hygienu, poradenstvo a zdravotnú asistenciu. Dôležitou súčasťou práce organizácie je aj terénna sociálna práca priamo v uliciach, kde pracovníci vyhľadávajú ľudí, ktorí sa do zariadení sami nedostanú.
Špecifikom Depaul Slovensko je nízkoprahový prístup. Pomoc poskytuje aj ľuďom pod vplyvom alkoholu, bez dokladov alebo v zlom zdravotnom či psychickom stave. Cieľom nie je hodnotenie ani nastavovanie podmienok, ale okamžitá ochrana života a zdravia. Organizácia zároveň dlhodobo upozorňuje na potrebu systémových riešení, dostupného bývania a presadzuje prístup Housing First, ktorý považuje bývanie za základný predpoklad riešenia bezdomovectva.
Vianočná výzva práve prebieha
Práve zimné mesiace sú obdobím, keď sa bezdomovectvo stáva viditeľnejším problémom. Ľudia na ulici sú viac odkázaní na pomoc okolia a zároveň viac vnímaní verejnosťou. Blížiace sa Vianoce pritom v spoločnosti často zvyšujú citlivosť na sociálne témy a vyššiu ochotu pomáhať tým, ktorí nemajú základné istoty, ktoré väčšina ľudí vníma ako samozrejmosť. Záujem verejnosti o pomoc ľuďom bez domova v tomto čase tradične rastie.
Organizácie ako Depaul Slovensko zaznamenávajú vyšší počet darov, ponúk dobrovoľníckej pomoci aj otázok, ako sa dá pomôcť zmysluplne. Vianočné obdobie tak neznamená len symbolickú solidaritu, ale aj konkrétnu podporu, ktorá má v zime priamy dosah na prežitie ľudí na ulici.
Ešte aj v týchto dňoch prebieha výzva pre darcov. Kto chce, môže priniesť vianočné koláče do Nocľahárne Svätého Vincenta de Paul na Ivanskú cestu 32.
O tom, čo znamenajú zimné mesiace pre ľudí bez domova, akú úlohu zohráva Depaul Slovensko v najkritickejšom období roka a ako sa mení správanie spoločnosti v čase Vianoc, nám porozprával riaditeľ Depaul Slovensko Jozef Kákoš
Keď sa povie človek bez domova, tak väčšina ľudí si predstaví človeka ležiaceho na lavičke. Môže byť pod vplyvom alkoholu, okolo neho sú nejaké odpadky. Niekedy môže byť pri vedomí, niekedy nie, pokrikuje. Ako to vnímate vy? Aká je realita?
Rozumiem tomu, že ľudia vnímajú obraz ľudí bez domova primárne cez takých ľudí, ktorí sú na lavičke a stretávame ich denne v našich mestách. Lenže ak by ste prišli do služieb pre ľudí bez domova, tak by ste zistili, že väčšina ľudí, ktorí tam chodia, sú obyčajní ľudia, ktorí na prvý pohľad vôbec nevyzerajú ako ľudia bez domova. V ničom.
Z odborného hľadiska vnímame, že tento obraz je skôr vrchol ľadovca. Odhadujeme, že zhruba 20 percent ľudí, ktorí sú na ulici, sú práve takíto typickí alebo „viditeľní“ ľudia bez domova, identifikovateľní. Zvyšných 80 % je neidentifikovateľných v dave. Nespoznáte ich ani na ulici, ani v autobuse, keď s nimi cestujete, ani v nákupnom centre, ale skutočne nemajú svoj domov a využívajú služby pre ľudí bez domova alebo žijú v neistom bývaní alebo v nevhodnom bývaní.
Prijímate aj ľudí pod vplyvom alkoholu alebo drog? Kde je hranica a kedy človeka už nemôžete prijať?
Depaul Slovensko vznikol v roku 2006 ako reakcia na zimu v roku 2005, ktorá bola veľmi krutá, lebo na Slovensku boli veľké mrazy. V tom období boli v Bratislave dve nocľahárne a ani jedna z nich neprijímala ľudí pod vplyvom alkoholu, pričom aj v tých najväčších mrazoch mali stále voľné miesta. Ľudia boli stále na ulici a počas tej zimy zamrzlo 20 ľudí… niečo cez 20 ľudí tu v meste a cez 50 ľudí na celom Slovensku.
Myšlienka za vznikom Depaul Slovensko bola, aby aj ľudia, ktorí sú pod vplyvom alkoholu a v tom čase nemajú kam ísť, mali miesto, kde sa môžu v bezpečí vyspať a dostať k základnej pomoci. Depaul každý jeden večer prijíma ľudí, ktorí prichádzajú, a prijíma úplne každého, kto príde.
Nocľaháreň je prispôsobená, v podstate rozdelená na dve časti, na nízkoprahovú časť, kde sú ľudia pod vplyvom alkoholu alebo drog, a na vyššiu prahovú časť, kde sú ľudia triezvi. A to delenie nie je spôsobené tým, že by sme chceli deliť ľudí týmto spôsobom. Prakticky nám však vyšlo po rokoch skúseností, že najviac konfliktov vzniká práve medzi triezvymi ľuďmi. A často tí triezvi sú nepríjemní na tých ľudí, ktorí sú pod vplyvom. Aj kvôli tomu sme nocľaháreň rozdelili priestorovo, aby sme minimalizovali zbytočné konflikty alebo útoky.
S akými prekážkami sa ľudia bez domova najčastejšie stretávajú, keď sa pokúšajú vrátiť do bežného života a čo z toho je pre nich najťažšie?
Slovensko aj podľa dát trpí chronickým bezdomovectvom. To je veľký problém. Podľa výskumu, ktorý sa robil v Bratislave pred dvoma rokmi, viac ako polovica ľudí, ktorí boli zachytení na ulici ako ľudia bez domova, boli na nej viac ako desať rokov. To je veľmi dlhá doba. A čím dlhšie ste na ulici, tým viac ste odpojený zo systému. Tým viac ste odpojený zo sociálneho systému, ale aj z bežných kontaktov, aj zo zdravotného systému.
A jeden z najväčších problémov, ktorým ľudia čelia, sú dlhy. To znamená, že ak niekto je na ulici a chce sa vrátiť, často na to narazí ako na prvé, pretože mnohokrát to už nie je len dlh, ale exekúcia. A to znamená, že ak sa chcú zamestnať, zrazu sa ohlási exekútor, ktorý im siahne na časť príjmu, pomerne veľkú časť príjmu. To je jeden veľký problém. Druhý veľký problém je nízka dostupnosť bývania, alebo nízka dostupnosť dostupného bývania.
Ak sa chcete dostať z ulice, potrebujete stabilné miesto, kde môžete bývať. To je jeden zo základných pilierov alebo potrieb, aby ste potom reálne vedeli do práce chodiť a postaviť sa na vlastné nohy. A to je druhý veľký problém. A tretí veľký problém je zdravotný stav.
Ľudia, ktorí žijú na ulici, často nenavštívia svojho lekára alebo lekárov aj dlhé roky a nevedia nič o svojom zdravotnom stave. Ten sa životom na ulici výrazne zhoršuje a často, keď sa chcú vrátiť, už čelia rôznym hendikepom alebo obmedzeniam, ktoré im život na ulici priniesol.
Keď majú vaši klienti rodinu, pomáhate im obnoviť kontakt a ako to zvyčajne prebieha?
My, sociálni pracovníci, pracovníčky, kolegovia, kolegyne v rámci poradenstva, vždy ponúkame možnosť spojiť sa opäť s rodinou. Toto je však ďalší veľký problém, chýbajúce sociálne väzby. Ak vás niečo má chrániť pred bezdomovectvom, tak najviac vás ochránia blízki, rodina, známi, priatelia.
Tí vás vedia zachytiť v čase krízy alebo problému a pomôcť vám. Mnohí ľudia, ktorí sú na ulici, majú prerušené tieto väzby so svojimi blízkymi, priateľmi, alebo ich už stratili. Ale máme pekné príklady ľudí, ktorí opäť nadviazali kontakt so svojou rodinou alebo s deťmi.
Teraz sme mali klienta, ktorý nebol s dvoma synmi niekoľko desiatok rokov v kontakte a jeden z nich žil už v zahraničí. Dlho nechcel a potom nakoniec súhlasil, takže sa nám ich podarilo skontaktovať. Oni prišli do Bratislavy ešte keď žil a stihli sa s ním rozlúčiť.
Čo je podľa vás najužitočnejšia forma pomoci a ako môže zmysluplne pomôcť človek, ktorý stretne niekoho v núdzi priamo na ulici?
Kľúčová pri pomoci ľuďom bez domova je systematickosť. Rozdelil by som to na dve formy.
Prvá je, ako vedia bežní ľudia pomôcť priamo na ulici. Druhá je najefektívnejšia cesta. Pretože na ulici nedokážete úplne efektívne pomôcť. Nemôžete pri tom človeku byť nekonečne dlho. Nemôžete sa k nemu vracať každý deň alebo pravidelne. Ľudia na ulici majú odstrihnuté väzby. A na to, aby ste niekomu pomohli, si s ním musíte vybudovať vzťah.
Medzi vami musí byť dôvera, a tá sa buduje dlho. Takže musíte byť prítomný pri tom človeku alebo s ním byť v kontakte pravidelne a dlhodobo. Preto je najefektívnejšie pomôcť cez organizáciu, ktorá s nimi pracuje. Dá sa finančne. My napríklad máme adopciu postele na www.adoptujsipostel.sk, kde si ľudia vedia adoptovať posteľ v niektorom z našich zariadení a cez túto podporu dokážu pomôcť.
Ľudia vedia prísť aj ako dobrovoľníci. Rovnako vedia pomôcť organizácii aj tak, že sledujú stránky. Väčšina organizácií aktualizuje materiálne potreby, ktoré zbierame alebo potrebujeme. Ak má niekto niečo navyše, napríklad teraz zbierame deky alebo uteráky, vie to doniesť. A pokiaľ chce človek pomôcť priamo na ulici a cíti, že by chcel, dá sa to jednoducho napríklad cez časopisy, ako je Nota Bene.
Dobré je spýtať sa daného človeka, čo by mu pomohlo. On môže povedať, že priamo peniaze, a vy sa môžete rozhodnúť dať alebo nedať. Je to na vás ako na darcovi. Ale môžete sa pýtať, či by mu pomohlo, keby ste mu kúpili jedlo, pitie, oblečenie, alebo by chcel poradiť alebo niekam zavolať.
Čo je veľmi dôležité, ľudia na ulici sú často prehliadaní. Máme tendenciu odvracať zrak od niekoho, o kom si myslíme, že nás bude žiadať o pomoc. Už to, že prídeme za niekým a povieme mu, že vidíme, že potrebuje pomoc a zaujíma nás, čo by mu pomohlo, je veľmi dôležitý signál ľudskosti.
Ako vyzerá vaša spolupráca so štátom a samosprávami, čo funguje a čo je najväčšia slabina systému?
Ako organizácia vnímame, že práca, ktorú robíme, sa dá robiť efektívne iba v spolupráci s ďalšími aktérmi. Primárnu zodpovednosť za svojich občanov má Slovensko ako krajina, alebo potom mesto, obec, odkiaľ ten človek je alebo kde má trvalé bydlisko. A naša práca je, že pomáhame mestu alebo obci napĺňať tú povinnosť voči svojim obyvateľom. Snažíme sa aktívne budovať partnerstvá so štátom, s mestom, mestskými časťami.
Vieme pomáhať s konkrétnymi potrebami a byť v kontakte s ľuďmi bez domova, ale zároveň zbierame skúsenosti, čo funguje lepšie a čo horšie. A potom o tom hovoriť, komunikovať smerom k ministerstvu alebo mestu a navrhovať systémové riešenia, aby sme predchádzali bezdomovectvu alebo nastavovali systémy tak, aby čo najviac ľudí bez domova svoj domov opäť našlo.
Vidíte v posledných rokoch nárast počtu ľudí bez domova? Čo sú podľa vás hlavné dôvody, ktoré k tomu prispievajú?
Neexistujú dáta, ktoré by boli úplne preukazné, lebo celoslovenské sčítanie počtu ľudí bez domova sa robí v rámci sčítania obyvateľov, domov a bytov raz za 10 rokov. To je veľmi veľké okno na to, aby sa z toho dali vyvodzovať aktuálne trendy. Mesto Bratislava robilo dve sčítania, jedno v roku 2016 a jedno pred dvoma rokmi, takže tam je tiež príliš veľké okno. Vychádzajúc z našich štatistík však vnímame nárast.
Minulý rok sme pocítili nárast počtu ľudí, ktorí k nám začali chodiť. A subjektívne viacerí, aj ľudia, aj politici hovoria o tom, že bezdomovectvo sa stáva viditeľnejším minimálne v Bratislave. Je to signál prehlbujúceho sa problému. Počet ľudí bez domova môže rásť po ekonomickej kríze.
Máme za sebou viac kríz, od covidu, cez vojnu na Ukrajine, zvyšovanie nákladov na energie až po konsolidáciu. Z dát, ktoré zbiera EÚ vyplýva, že sa na Slovensku zvyšuje počet ľudí ohrozených chudobou, už sme skoro na jednom milióne. Dá sa z toho predpokladať, že aj počet ľudí na ulici sa priebežne zvyšuje.
Čo by sa podľa vás malo zmeniť v spoločnosti a v štátnej politike, aby sa bezdomovectvu predchádzalo a ľudia sa z ulice dostávali trvalejšie?
Jednoznačne zlepšenie dostupnosti bývania. Zároveň existuje nástroj, ktorý používa napríklad Česká republika, aj iné krajiny, a to je príspevok na bývanie. Na Slovensku existuje, ale je súčasťou dávky v hmotnej núdzi a má naň nárok veľmi malá skupina ľudí a je vo veľmi nízkej výške. Na jednu fyzickú osobu je to menej ako 100 eur.
Za takú sumu nikto nie je schopný zaplatiť nájom alebo bývanie. Dlhodobo voči ministerstvu komunikujeme, že príspevok na bývanie by mohla byť dávka, ktorá by pomohla ľuďom dostať sa z ulice, lebo by dokázali aspoň na začiatku uhradiť nájom. Potom by postupne vedeli vlastným príjmom nájom platiť.
Dôležité je, že by to bol aj preventívny nástroj, aby ľudia vôbec o bývanie neprišli. To je lacnejšie a efektívnejšie ako pomáhať ľuďom z ulice. Druhá vec súvisí s prevenciou. Potrebujeme posilniť sociálne služby pri ľuďoch ohrozených stratou bývania. Potrebujú sprevádzanie, pomoc od experta, nielen finančnú. Veľkú rolu hrajú mestá a obce, tie poznajú obyvateľov najlepšie. To by malo byť miesto, kde ľudia nájdu pomoc.
Čo je podľa vás najužitočnejšia forma pomoci a ako môže zmysluplne pomôcť človek, ktorý stretne niekoho v núdzi priamo na ulici?
Určite narážajú na predsudky. Máme osobitne tím kolegov, ktorí sa venujú téme práce a pomáhajú s jej hľadaním pre ľudí zo všetkých našich služieb. Narážame na to, že ak zamestnávateľ vie, že človek nemá vlastnú adresu, že ju má na mestskom úrade, tak sa bojí zamestnať takéhoto človeka. Alebo ak vie, že prespáva v Nocľahárni svätého Vincenta, tak sa tiež bojí zamestnať takého človeka.
Preto sa kolegovia snažia nájsť zamestnávateľov, ktorí dopredu počítajú s tým, že budú pracovať aj s témou ľudí bez domova. A vedia, že sme mediátor, ktorý pomôže obom stranám riešiť konflikty. V tomto roku sme spustili projekt a už teraz máme, myslím, šiestich zamestnaných klientov a asi 80, ktorí sú v procese hľadania práce. Má to efekt a verím, že to bude narastať.
Mám aj konkrétny príklad. Do Útulku a ZOS sv. Lujzy de Marillac prišiel pán vo veľmi zlom stave. Potom sa dostal k nám. Prvé dni nevedel ani chodiť. Vďaka pomoci a podpore sa dostal do takého stavu, že neskôr fungoval úplne bez problémov.
Samostatne začal pomáhať kolegom s inými klientmi. Pre mňa to bol pekný príklad toho, aký rozdielny môže byť osud. V stave, v akom prišiel, by nikto neveril, že sa môže postaviť na vlastné nohy, nieto ešte, že môže pomáhať ďalším ľuďom.
Podľa mňa potrebujeme viac takýchto príbehov – keď ľuďom pomôžeme z ulice sa dostať, aby mohli byť užitoční, lebo aj oni chcú byť užitoční.
Ako prežívate sviatky vo vašich službách, ako vyzerajú Vianoce v nocľahárni a v teréne?
Vianoce sú pre nás dôležité. Našou snahou je aspoň cez sviatky ľuďom vytvoriť čo najsrdečnejšie prostredie a podmienky. Pre všetkých klientov, či už v teréne, v službách, v dennom centre alebo v útulkoch, máme nachystané darčeky.
Tam, kde sú ľudia na Štedrý deň, ich dostanú priamo na Štedrý deň. Kde sú v teréne a naši ľudia s nimi nie sú, tak ich rozdávame väčšinou dopredu v týždni pred Štedrým dňom. Rovnako máme nachystané menu, vianočnú kapustnicu a rybu a šalát.
Na Štedrý deň v nocľahárni fungujeme s tradíciou, že ľudia sa posadia za vianočný stôl spoločne a prídu dobrovoľníci, dobrovoľníčky, ktorí ich obsluhujú. Počas večera dostanú celé menu a darčeky. Potom príde kňaz a je aj svätá omša. A čo je veľmi dôležité, nocľaháreň 25. a 26. zostáva otvorená aj počas dňa, lebo vieme, že všetko ostatné je zatvorené, aby sa ľudia nemuseli túlať prázdnym mestom.
Môžu zostať v nocľahárni celý deň. Máme pripravené jedlo na celý deň a chystáme vianočné pečivo. Teraz máme výzvu pre darcov, kto by chcel, môže doniesť vianočné koláče do zariadenia svätého Vincenta de Paul. V dňoch 25. a 26. ľudia pozerajú rozprávky, rozprávajú sa, jedia vianočné pečivo a aspoň chvíľu si vydýchnu z toho stresu ulice.
Dostali ste sa k tejto práci náhodou, alebo to bolo vedomé rozhodnutie?
Kamarát z vysokej školy robil v Nocľahárni sv. Vincenta de Paul v období, keď som si hľadal prácu. Chcel som robiť niečo, čo má zmysel. On sa mi ozval, že ak chcem, môžem k nim nastúpiť.
Tak som sa šiel do nocľahárne pozrieť a povedal som si, že asi to je práca, ktorú by som chcel robiť, tak to vyskúšam. Nemal som predtým okrem bežnej skúsenosti s ľuďmi bez domova nič, ale veľmi mi to prirástlo k srdcu. Aj ľudia bez domova, aj tá téma mi prirástli k srdcu ako niečo, čo mi dáva zmysel.
Klienti sa tešia, keď prídem, že prišiel riaditeľ. Väčšinou prvé, keď sa pozdravia, sa pýtajú, ako sa mám. Ja sa opýtam, ako sa im darí. S niektorými sa poznám ešte z obdobia, keď som robil v nocľahárni, poznáme sa. A druhá veľká téma je, že prídu riešiť, ak sa im niečo nepozdáva, ak s niečím nie sú spokojní. Najčastejšie sú nespokojní so stravou.
Niekedy prídu a povedia, že ak by sme s niečím potrebovali pomôcť, sú k dispozícii. Ak budeme chcieť upratať priestor, upratať oblečenie v šatníku, dáme im vedieť. Sú radi, keď môžu pomôcť.
Stretávate sa aj so ženami, ktoré prišli o deti, a ak áno, ako im pomáhate stabilizovať situáciu, aby mali šancu rodinu získať späť?
Máme aj také prípady. U nás môžu byť len ľudia nad 18 rokov. Ak máme matky, ktoré majú odobrané deti, a ak ony chcú, snažíme sa im pomôcť, aby si našli stabilné bývanie a prácu, aby si mohli zase zobrať deti k sebe. Je to súčasťou našej práce.
A druhý úplne najnovší projekt je komunitné centrum v Záhorskej Vsi, najzápadnejšej obci Slovenska. Tam pracujeme s miestnou komunitou, robíme s celými rodinami. S deťmi doučovanie po škole, voľnočasové aktivity, pracujeme aj s matkami. Máme tam „čaj o desiatej“ a ženy z miestnej komunity aj s deťmi prichádzajú. Chceli si vytvoriť priestor, kde sa môžu stretnúť a porozprávať.
Ak by ste mali vybrať myšlienku, ktorú by si mali ľudia o bezdomovectve zapamätať, aká by to bola?
Môžem povedať dve veci. Prvá je, aby porozumeli, že sú to všetko ľudia takí istí ako oni. Mali svoj život, taký istý, ako ho možno máme my, len sa v ňom niečo v nejakom momente pokazilo. Oni teraz nemajú domov, ale stále zostali ľuďmi.
Druhá je, aby porozumeli, že mnohí z nich nemali rovnakú štartovaciu pozíciu, akú máme my ostatní. Mnohí z tých, ktorí sú na ulici, sú napríklad z detských domovov. Nedá sa to porovnávať, ani tie očakávania sa nemôžu na nich klásť presne také, ako voči niekomu, kto mal úplnú rodinu, podporu. Všetci sa rodíme rovní, ale nie rovnakí.
Aký odkaz by ste chceli dať ľuďom, ktorí tieto slová budú čítať?
Aby sme boli solidárni. Je pekné vidieť, že ľudia cez sviatky alebo počas zimy viac vnímajú, že ak je niekto na ulici, zima je preňho hrozne ťažká. Byť vonku počas zimy je často nepríjemné – keď prší, sneží, nieto ešte tam byť celý deň. Odkaz je, aby sme boli solidárni a aby sme zostali solidárni aj počas zvyšku roka, pretože ľudia nie sú na ulici len počas zimy alebo decembra, ale reálne aj celý rok.
Nahlásiť chybu v článku