Život ju naučil, že smútok k človeku jednoducho patrí. Nie je to nič zvláštne ani výnimočné, skôr prirodzená reakcia na dobu, ktorá je čoraz náročnejšia. To, čo sa deje okolo nás, v nej vyvoláva silné emócie, ktoré už neskrýva ani pred sebou, ani pred ostatnými. „Niekedy som niekde povedala, že je príjemné váľať sa v smútku a roniť pri tom slzy. Dnes ma dojíma veľa vecí. Asi to ide s vekom. A aj s dobou, ktorá je, bohužiaľ, veľmi smutná. Tá narastajúca nenávisť a zloba je pre mňa absolútne nepochopiteľná a zlo, dejúce sa v celom svete, je zarmucujúce.“
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Otvorene hovorí aj o tom, čo jej v spoločnosti chýba najviac. Je to ľudskosť a odbornosť. „Chcela by som najmä pre mladú generáciu, aby sa to zmenilo. Aby našu krajinu viedli ľudia odborne zdatní, ľudsky hodnotní, aby im šlo o dobro krajiny a nie o profit pre seba.“ A neskrýva ani bolesť zo straty tých najbližších. „A ešte často plačem za mojimi rodičmi, odišli v priebehu troch rokov. Veľmi mi chýbajú, je to ešte čerstvé.“
Strach zo samoty, akú si nepripúšťala
Vek prináša aj otázky, ktoré kedysi človek považoval za vzdialené. Pavlíková dnes priznáva obavu z toho, čo by priniesol život osamote. „Určite si to neželám. Žiť sama. Uvedomujem si plynutie času a že sa blíži koniec nás starých, neviem, kedy a za akých okolností… Momentálne sa toho veľmi bojím. Že by som zostala sama.“
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Stratiť partnera podľa nej znamená stratiť kus vlastného ja. „Prísť o svoju polovičku je ako amputovať polovicu tela. Dá sa určite žiť aj tak, ale nikdy by to už nebolo také naplňujúce a hodnotné. Pre mňa by to bolo zrejme už iba živorenie. Avšak uvidíme, čo nám osud prinesie…“
Nahlásiť chybu v článku