Karen Jerzyk ja mladý fotograf, ktorý sa začal venovať fotografovaniu portrétov už v roku 2009. Strávil s nimi niekoľko rokov, aby bola ich kvalita na profesionálnej úrovni. Ako sám hovorí: „Bol som chudobný umelec so žiadnym smerovaním, no a rozhodne som nemal peniaze na štúdium.“ Nedostatok finančných prostriedkov ho prinútili myslieť kreatívne a používať svet okolo seba. Začal fotiť koncerty, obaly albumov, promo kapiel…
Raz uvidel fotografiu opusteného divadla, a ihneď sa do nej zamiloval. Stal sa posadnutý vyhľadávaním opustených miest, ktoré ešte nikdy v živote nevidel. „Nemal si ani len tušenie, že také miesta existujú,“ hovorí Karen.
V roku 2011 zomrel jeho otec, a jeho smrť znášal veľmi ťažko. Začal fotografovať svoje emócie a pocity, ktoré po jeho smrti prežíval. Na nasledujúcich fotografiách sú zobrazené príbehy a priame pocity toho, čo zažíval. „Naučil som sa vytvárať spojenie medzi obrazom a emóciami, a po prvýkrát v živote som bol hrdý na to, čo vytváram.“ Jeho fotografie hovoria samé za seba. Skúste sa do nich vcítiť aj vy.
BoredPanda
Nahlásiť chybu v článku