Muži k pôrodu jednoznačne patria, hovorí dula Liudmyla: Príprava začína už počas tehotenstva

Odvtedy uplynuli roky, presťahovala sa na Slovensko a už päť rokov sprevádza mamičky pred pôrodom a deti pri príchode na svet. Dnes žije v Košiciach a vníma, že slovenské pôrodníctvo prechádza zmenami, no pomalšie než v okolitých krajinách. Kým v Česku sú dnes bežnejšie možnosti ako pôrod do vody či domáci pôrod, Slovensko ich stále len dobieha.

Dnes sme prebrali všetko, čo môže zaujímať budúce mamičky aj ich partnerov – od prípravy na počatie až po prvé chvíle po narodení dieťaťa. Liudmyla, ktorá je aktívna aj na svojom profile na Instagrame, prezradila, čo si myslí o slovenských pôrodniciach, o voľbe medzi rôznymi typmi pôrodu aj o zásahoch, ktoré môžu nastať. Priblížila najčastejšie otázky tehotných žien, úlohu partnera pri pôrode či to, či má zmysel snažiť sa pôrod urýchľovať.

Čomu všetkému sa ako pôrodná dula venuješ? Aké bežné veci predstavuje táto práca v praxi?

Najdôležitejšia vec, ktorej sa venujem, je príprava na pôrod. Potom je, samozrejme, sprevádzanie samotného pôrodu a nakoniec aj popôrodná starostlivosť (dojčenie a psychomotorická starostlivosť o dieťa).

Každá z nás – každá dula – má nejaké svoje „koníčky“. Tým myslím témy, ktoré nás v súvislosti s pôrodom zaujímajú. To, že všetky chodíme sprevádzať, je jednoznačné, ale každá z nás si vyberá, akým spôsobom pôrody sprevádza ona.

 

View this post on Instagram

 

A post shared by Liudmyla Kovalchuk | DULA KOŠICE (@onewavemamas.sk)

Čo sa týka mňa, už mám nejaké skúsenosti a vybudovala som si systém, ktorý je podľa mňa dobrý pre mňa aj pre mojich klientov. Keď sa ma predtým kamarátka či známa spýtala, či idem k pôrodu, povedala som: jasné, idem. Nemalo to však ten istý efekt, ako keď sa so ženou stretávam, máme vybudovaný osobný vzťah a vytvorené informačné pole, v ktorom sa pohybujeme a vnímame, čo je pre nás dôležité. Vďaka tomu jej viem tieto veci poskytnúť alebo jej s nimi pomôcť.

Byť dulou totiž nie je o tom, že povie, ako má niečo byť. Nemá trvať na svojom ani presadzovať nejaké svoje záujmy – má pomáhať žene splniť jej očakávania. Ak je tým očakávaním napríklad epidurálka, mojou úlohou je komunikovať s personálom, aby ju dostala.

Ako teda prebieha spolupráca s mamičkou v praxi?

S tehotnými ženami sa stretávam trikrát, podľa potreby aj viackrát, vždy na približne tri hodiny. Počas stretnutí spoločne prechádzame celý proces pôrodu – z fyzickej, zo psychickej aj z emocionálnej stránky. Pripravujeme sa na rôzne scenáre, aby sa v každej situácii cítila istejšie a vedela sa vedome rozhodovať. Pomáham aj s výberom pôrodnice – aby si našla miesto, kde sa bude cítiť bezpečne. Každé stretnutie uzatváram rebozo alebo špeciálnou tehotenskou masážou, pri ktorej si telo aj myseľ oddýchnu.

Mojou druhou obľúbenou témou je práve ten psychomotorický vývin dieťaťa. To znamená, že viem po pôrode prísť pomôcť žene pochopiť jej dieťatko. V súčasnosti sa čoraz častejšie stáva, že prvorodička drží bábätko v náručí prvýkrát v živote, a hneď je to jej vlastné dieťa. A teraz čo s tým? Čo robiť? Ako ho prebaľovať? Mám ho kúpať?

Strašne veľa rád z okolia, často protichodných, ktoré nemusia byť podporou. Keďže s tou ženou už mám vzťah vytvorený, viem načítať, čo potrebuje, aby to bolo aj bezpečné, aj dobré, aj príjemné… A aby tie prvé dni a mesiace neboli až také náročné.

Aké sú najčastejšie otázky, s ktorými sa na teba obracia žena, ktorá k tebe prichádza po prvý raz?

Ženy ma oslovujú väčšinou v druhom trimestri. Občas mi napíšu dokonca už hneď po tom, ako zistia, že sú tehotné.

Je to preto, že bývame často úplne vybookované. Napríklad ja som vybookovaná už na pol roka dopredu. Takže ak žena vyslovene chce dulu, ktorú pozná, ozve sa už v prvom trimestri – rezervujeme termín a spoluprácu začíname približne v druhom trimestri.

Najčastejšia otázka, ktorú žena má, je, čo od toho očakávať. Nevie, čo všetko to predstavuje, kde začať, ani kde hľadať.

Pozerá recenzie na rôzne pôrodnice – tá istá má pritom nádherné aj hrozné hodnotenia. Často sú tieto ženy vo svojom okolí prvé, ktoré idú rodiť, a preto sa obracajú na mňa. Alebo počuli napríklad skúsenosť sestry či kamarátky, ktoré rodili pred pätnástimi rokmi alebo aj teraz, mali zlý zážitok a ony nechcú zažiť to isté.

Ak by si mala porovnať situáciu v zdravotníctve dnes a 20 rokov dozadu, prešlo pôrodníctvo radikálnou zmenou alebo je to skôr naopak?