Od železníc smrti až po guľové vlaky

Od svojho rozmachu v 19. storočí je železnica najvýznamnejším stelesnením moderných technických výdobytkov ako aj jedným z najdôležitejších dopravných prostriedkov. Pomocou železničných tratí sme schopní zdolávať hory, prekonávať obrovské vodné plochy a kliesniť si cestu divočinou. Aby sme sa však k tomu dopracovali, museli výrobcovia a konštruktéri dosiahnuť fantastické výkony, ale aj vykonať bezohľadné rozhodnutia. Príbehy železníc prerozpráva aj najnovší šesťdielny dokument Neuveriteľné železnice, ktorého prvá epizóda bude mať premiéru 5. októbra o 22:00 na Viasat Explore.

V tomto článku vám prezradíme, ako „železnica smrti“, ktorá si vyžiadala 100 000 životov, inšpirovala kultový film „Most cez rieku Kwai“ a prečo japonský rýchlovlak pripomína vtáčí zobák.

Od 19. storočia bol viackrát na stole návrh spojiť Thajsko a Barmu železničnou traťou, ale džungľa bola príliš hustá a terén pretínali početné rieky, takže sa táto myšlienka zdala nemožná. Japonskí okupanti mali po príchode na kontinent v roku 1942 iný názor. Verili, že pomocou spojeneckých vojnových zajatcov dokážu vybudovať železničnú trať svojim postupujúcim vojskám na zásobovanie a muníciou. Približne 60 000 vojnových zajatcov a množstvo ázijských robotníkov malo vybudovať železničnú trať, známu ako „železnica smrti“.

Robotníkov tvorili predovšetkým spojeneckí vojnoví zajatci, pozostávajúci z britských, austrálskych, holandských a amerických vojakov, ktorí pracovali spolu s ázijskými robotníkmi vrátane Malajzijčanov, Barmčanov a Tamilov. Všetci čelili drsným podmienkam pri výstavbe. Vstávali za úsvitu, za celý deň zjedli len misku ryže a pracovali na 18-hodinové zmeny sedem dní v týždni pod spaľujúcim slnkom a vysokou vlhkosťou.

Vytvorili inžiniersky zázrak

Museli položiť 400 kilometrov železničnej trate v džungli, do ktorej nikdy predtým neprenikli. Dokonca vytvorili inžiniersky zázrak v podobe mosta v údolí Wang Pho. Most sa kľukatil v dĺžke takmer jedného kilometra, pričom v najvyššom bode dosahoval výšku viac ako 30 metrov. Na odstránenie častí hory, ktorú obkolesoval, bolo potrebné použiť dynamit. Na lešenie sa použil betón a teakové drevo.

Zároveň vojnoví zajatci robili všetko pre to, aby most nemal dlhú životnosť, napríklad zbierali termity a umiestňovali ich do dreveného lešenia – nevediac, že škodcovia nemajú radi teakové drevo, pretože je pre nich príliš tvrdé na konzumáciu. Kilometer dlhé lešenie postavené v džungli bolo zázrakom, ale jeho dokončenie len za 17 dní bez mechanickej pomoci si vyžadovalo dve brigády po tisíc robotníkov pracujúcich vo dne aj v noci.

Železničná trať s takmer 700 mostmi bola nakoniec dokončená za menej ako rok, ale stála život viac ako 100 000 ľudí, ktorí podľahli namáhavej práci, podvýžive, dyzentérii či malárii. Hoci väčšiu časť železnice po vojne zrekultivovala džungľa, niektoré úseky dodnes fungujú ako turistická atrakcia.

Japonci boli známi nielen vďaka tejto nemilosrdnej, ale nepochybne rýchlo vybudovanej železnici. Preslávili sa aj vďaka prvej vysokorýchlostnej železničnej trati na svete, Šinkansen, ktorá bola otvorená verejnosti v roku 1964, práve v čase olympijských hier v Tokiu. „Guľový vlak“ premávajúci na tejto trati prekonal 515-kilometrovú vzdialenosť medzi Tokiom a Osakou len za 4 hodiny vďaka priemernej rýchlosti 210 km/h. Jeho rýchlosť sa neskôr zvýšila na 270 km/h a bola taká rýchla, že keď guľový vlak vchádzal do tunela, tlačil pred sebou zachytený vzduch takou silou, že pri výjazde z tunela vytváral hlasný rachot. To, samozrejme, predstavovalo problém pre ľudí žijúcich v okolí, preto bola vyvinutá nová konštrukcia vlaku inšpirovaná prírodou, konkrétne vtákom rybárikom riečnym, ktorý sa počas lovu dokáže takmer bezhlučne ponoriť do vody.

V roku 1997 bol predstavený vlak Šinkansen série 500 vybavený 15 metrov dlhým nosom, ktorý sa veľmi podobal zobáku rybárika riečneho. Konštrukčný výsledok bol úchvatný: nielenže sa odpor vzduchu vlaku znížil o 30 %, čím sa výrazne znížil piestový efekt typický pre tunely, ale jeho rýchlosť dosiahla magických 300 km/h. Dnes má vlak Šinkansen sieť dlhú viac ako 2 500 km a je jedným z najdôležitejších japonských dopravných prostriedkov, ktorý ročne prepraví 159 miliónov cestujúcich.

Zatiaľ čo Japonsko bolo priekopníkom v technológii vysokorýchlostných železníc, v súčasnosti si podobné železničné siete osvojili aj iné krajiny vrátane Francúzska, Číny, Nemecka, Španielska a Talianska, ktoré vytvorili vysokorýchlostne železnice, často označované rôznymi názvami, napríklad TGV vo Francúzsku a Fuxing Hao v Číne.

Dokumentárny seriál Neuveriteľné železnice, v ktorom odhalíme príbehy železníc z celého sveta a pozrieme sa neuveriteľné technologické a inžinierske postupy si jednoznačne nenechajte ujsť. V premiére si ho môžete pozrieť na televíznej stanici Viasat Explore 5. októbra o 22:00.

Pozri aj:

Cestovanie vo vlakoch by malo zdražieť: Ceny lístkov sa nezvyšovali dvanásť rokov, toľkoto si zrejme…